V takmer každej reportáži, poprípade v rozhovoroch uverejňovaných v Našom poli, ako aj v iných médiách a pri rôznych vystúpeniach si predstavitelia poľnohospodárskych podnikov, súkromní roľníci, agronómovia, ekonómovia, ale aj politici sťažujú na nespravodlivé a diskriminujúce prideľovanie dotácií pre Slovensko. Za vinníka je väčšinou označovaný „Brusel“. Pritom je zaujímavé, že takto sa ponosujú všetci európski poľnohospodári. Aký je teda zmysel a účel dotácií?
Prečo vznikli a čo spôsobili
Azda neexistuje v agrosektore atraktívnejšia a súčasne rozporuplnejšia téma, ako je otázka poskytovania a prerozdeľovania agrárnych podpôr medzi poľnohospodármi po celom svete. Vo férovosť ich rozdeľovania zrejme nikdy neuverí nik, pretože pravdou je, že ani neexistuje univerzálny kľúč či metodika, ktorá by dokázala spravodlivo prideliť podporné prostriedky každému poľnohospodárovi tak, aby mali všetci rovnako. To platí nielen na národnej úrovni, či úrovni celého kontinentu, ale aj celosvetovo. Nepochybne slovenskí poľnohospodári môžu cítiť krivdu, keď sa porovnávajú so svojim kolegami z Cypru (tiež je súčasťou EÚ), ktorým podpory z SPP vykrývajú takmer polovičnú časť ich celkových príjmov z chlebového odvetvia. No potom, čo majú povedať novozélandskí farmári, ktorí už takmer 40 rokov fungujú takmer úplne bez akýchkoľvek agrárnych podpôr.
Prerozdeľovanie agrodotácií vždy sledovalo nejaký účel. V EÚ (vtedy ešte len v samostatných európskych štátoch) sa spočiatku dotácie využívali na to, aby podporovali farmárov v ich produkcii. V časoch neistých dodávok potravín na trh to dávalo dokonalý zmysel. Postupne však európski farmári vyrábali stále viac a viac produkcie, ktorá sa stala prebytkovou. Negatívnym vývojom tohto scenára bolo, že poľnohospodár možno získaval za vyššiu produkciu slušné podpory, no súčasne prebytky tlačili k zemi jej ceny a teda za svoju prácu inkasoval menej. Navyše prebytočná produkcia nepriamo pôsobila ako istá forma dotácie pre tretie krajiny v podobe exportu lacných produktov do týchto destinácií.
Súčasný cieľ a tri piliere dotácií
Z uvedených dôvodov sa v úvode nového milénia citeľne ustúpilo od tzv. viazaných platieb na produkciu, pričom aktuálna SPP v EÚ dovoľuje poskytovať viazané platby len maximálne do výšky 15 % národného balíka pre priame platby.
Dnes sa cieľ pre poskytovanie agrodotácii zmenil. Cieľom už nie je produkovať viac, ale cieľom dotácií je podpora príjmu farmárov. Inými slovami, poľnohospodári sa majú sami rozhodnúť na čo podporu využijú.
V stručnosti môžeme poskytovanie agrárnych podpôr v EÚ rozdeliť na tri piliere. Prvým pilierom je podpora vo forme priamych platieb. Druhý pilier tvorí Program pre rozvoj vidieka, ktorého súčasťou sú okrem podpôr na investície aj neprojektové podpory. Tieto dva piliere sú dominantne financované zo zdrojov EÚ. Tretím pilierom je potom národná podpora, ktorá je financovaná z domácich zdrojov každej členskej krajiny. Národná podpora však vždy musí byť notifikovaná Európskou komisiou, pričom aktuálne Bruselom schválené národné podpory tvoria 7% všetkých podpôr poskytovaných v EÚ.
Každý z týchto troch pilierov poskytuje poľnohospodárom viacero dotačných titulov, na ktorý majú nárok. Spravidla európska legislatíva v každom programovacom období Spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) nastaví nejaké mantinely, ako by čerpanie podpôr na národnej úrovni každého členského štátu malo vyzerať a jednotlivé členské štáty sa potom rozhodujú o definitívnom nastavení čerpania týchto podpôr. Tiež platí, že poľnohospodárstvo každého člena únie má trošku odlišný historický vývoj, ako i aktuálne podmienky pre agropodnikanie, na čo sa snaží SPP reflektovať a čoho výsledkom je, že podpôr pre agrosektor poskytované jednotlivým členom EÚ nie je úplne rovnaké.
Je pravda, že dostávame menej?
Kvôli dotáciám často dochádza ku konfliktom a pocitom krivdy. Poľnohospodármi, ktorí na jednej strane vnímajú pojem Spoločná poľnohospodárska politika EÚ ako symbol jednoty a rovnosti, na druhej strane sami vidia, že výška poskytovaných podpôr v jednotlivých členských krajinách je rozdielna.
V čom sú disproporcie a diskriminácia Slovenska voči postkomunistickým krajinám a voči „starým krajinám“ EÚ?
Žiaľ, čo sa týka výšky poskytovaných priamych platieb, Slovensko je v tejto oblasti už od vstupu do EÚ v roku 2004 v nevýhode. V aktuálnom programovacom období dosahuje výška poskytovaných priamych platieb na hektár pôdy v SR len 78 % priemeru EÚ-28. Vďaka tomu, že Slovensko sa rozhodlo v súčasnosti presúvať každoročne (s výnimkou roka 2020) zhruba 18 % financií z Programu rozvoja vidieka do I. piliera, teda do priamych platieb, tak po zápočte týchto dodatočných financií sa dostávame s výškou poskytovaných platieb na 90 % priemeru EÚ-28. Stále tak ťaháme za kratší koniec. Nie je však tak úplne pravda, že zo zdrojov EÚ Slovensko dostáva menej ako sa proklamuje. V rámci II. piliera SPP, teda v Programe rozvoja vidieka, totiž Slovensko dostáva po prepočte na hektár obhospodarovanej pôdy, naopak, viac ako je priemer EÚ-28.
Keď si spočítame peniaze v I. a II. pilieri SPP, ktoré inkasuje Slovensko z SPP na hektár poľnohospodárskej pôdy, tak potom sme jemne nad priemerom EÚ-28.
V ostatných rokoch navyše vidíme veľké disproporcie v poskytovaní národných podpôr aj medzi krajinami V-4.
Najväčšie rozdiely tvoria národné podpory
Prekérnu situáciu do podporného systému podľa môjho názoru vnáša III. pilier, teda národné podpory. Spravidla platí, že bohatšie členské štáty majú možnosť poskytnúť svojím farmárom viac národných podpôr ako tie chudobnejšie, ku ktorým sa radí aj Slovensko. V ostatných rokoch navyše vidíme veľké disproporcie v poskytovaní národných podpôr aj medzi krajinami V-4. Napríklad v roku 2018 národná podpora v susednej ČR do agrárnej prvovýroby predstavovala 150 mil. eur, podpora Maďarska sa údajne šplhala až k 300 mil. eur. Slovensko malo v národnej podpore rozpočtovaných 1 mil. eur. Toto vnímam ako silnú disproporciu medzi členskými štátmi. Potom logicky vznikajú tlaky zo strany farmárov na zvýšenie národného financovania agroodvetvia a keď im chce štát vyhovieť, musí zobrať iným.
Napríklad v roku 2019 už majú slovenskí poľnohospodári garantovanú národnú podporu vo výške minimálne 50 mil. eur, pričom cieľom je nájsť pre nich v tomto roku 100 mil. eur. Peniaze na tento účel štát získa z financií vybraných z odvodu 2,5 % zavedeného nedávno pre obchodné reťazce či novej dane vo výške 8 % z neživotného poistenia. Žiaľ, zaplatia to bežní občania, ktorí už teraz húfne dostávajú listy z poisťovní o úprave výšky poistného o novú daň a čoskoro to pocítia i na raste cien potravín. Tým nechcem povedať, že slovenskí poľnohospodári si národnú podporu nezaslúžia, ale poukázať na to, že národná podpora môže ovplyvniť kúpnu silu spotrebiteľa, čo napokon nemusí agrosektoru priniesť očakávané multiplikačné efekty, ako sa predpokladá. Najlepšie by tak bolo, aby výška poskytovaných národných podpôr v EÚ bola nejakým spôsobom regulovaná, aj keď je to asi ťažko realizovateľné, keď napríklad podporou pre farmárov môžu byť už len odpustenie platby odvodov zo miezd, čo je plne v jurisdikcii každého členského štátu a nie EÚ. Skrátka a jasne, skryté formy národnej podpory odvetvia tu vždy budú či chceme alebo nie.
Na druhej strane si treba uvedomiť, že ani prípadné spravodlivé prerozdelenie agrárnych podpôr, t.j., že každý by dostal rovnako, by vo svojej podstate nebolo spravodlivé. Každý farmár v EÚ alebo vo svete má totiž iné výrobné podmienky, ako i podmienky na podnikanie. Farmári v západnej EÚ platia vyššie nájmy za pôdu, majú drahšiu pracovnú silu ako Slovensko. Jednotliví žiadatelia o podpory hospodária na menšej výmere ako my. Mali by dostávať rovnaké podpory ako Slovensko? Skúsme si úprimne odpovedať na túto otázku. Stačí si prepočítať, aký podiel podpôr z príjmov na hektár majú slovenskí poľnohospodári a akí farmári v západnej Európe.
Podpory nevyužívame správne
Na záver sa dostávame k hlavnej pointe spravodlivosti či nespravodlivosti poskytovania agrárnych podpôr. Podľa môjho názoru totiž nie je až tak dôležité, či dostávame viac alebo menej dotácií, ako je priemer sledovanej skupiny (v našom prípade priemer EÚ), ale skutočnosť, ako tieto podpory dokážeme využiť v náš prospech, resp. v prospech slovenského poľnohospodárstva. Ekonomika rastie na základe dvoch parametrov – objemu peňazí alokovaných v systéme a tiež obrátkovosti týchto peňazí, teda koľkokrát sa podarí s každým 1 eurom urobiť nejakú transakciu. Teda aj menej peňazí v obehu v prípade, že sa „točia“, dokážu posunúť ekonomiku vyššie. To platí aj pre agropodpory. Je dôležité, aby tieto peniaze išli do inovácií, do projektov, ktoré prinesú pridanú hodnotu a ďalšie znásobenie vygenerovaného kapitálu.
Osobne sa domnievam, že dnes na Slovensku poskytovanie podpôr neplní celkom svoj účel. Podpory by nemali byť peniaze, ktoré nám umožňujú len ekonomicky prežívať, ale mali by slúžiť na rozvoj. Nepovažujem za šťastné, že tých necelých 5 mld. eur v každom programovacom období, ktoré má SR v I. a II. pilieri sa každoročne triešti medzi 19 tis. slovenských žiadateľov (I. pilier) a pár tisíc žiadateľov (v II. pilieri) prerozdeľovaním na ich účty s nejasným cieľom, ktorý si hovorí „podpora príjmov farmárov“. Osobne si totiž pod pojmom „podpora príjmov farmárov“ predstavujem skutočnosť, že tieto peniaze môžem využiť na čokoľvek, vrátane nákupu luxusného auta a mesačnej dovolenky v Karibiku. A čím je človek starší a jeho agrárny podnikateľský horizont kratší, o to menej je motivovaný investovať peniaze do projektov spojených s agrosektorom, čo dáva úplnú logiku, no z pohľadu rozvoja agrosektora to je kontraproduktívne.
Tipy ako nato
Slovensko potrebuje investičné projekty pre zabezpečenie exportu produktov do tretích krajín a tie sa nedajú spraviť tak, že sa spoja dvaja – traja farmári, kamaráti zo susedstva. Osobne sa mi páči viac systém poskytovaných podpôr v USA, kde sú každé peniaze cielené na konkrétny účel – nech je to podpora straty časti príjmov farmárov, podpora exportu a ďalších aktivít, ktoré zvyšujú konkurencieschopnosť farmárov a súčasne im poskytujú stabilitu podnikateľského prostredia. Prečo by sa na Slovensku nemohlo jeden rok využiť 20 % rozpočtu priamych platieb na zriadenie funkčného fondu riadenia rizík, či druhý rok na projekt veľkej mliekárne, ktorá by mala svoje miesto i na celosvetovom exportnom trhu a ktorú by riadili aj farmári ako akcionári, resp. schopný manažment profíkov zvolených farmármi? Inými slovami, prečo nepodržať aspoň 25 % priamych platieb v kope a investovať ich do niečoho veľkého a spoločného? Prečo je proti takémuto systému i Európska komisia, ktorá by toto považovala za neoprávnenú investičnú pomoc?
Slovensko by malo začať investovať kapitál zmysluplne do výroby čím skôr, aby sme mohli benefitovať na sile zloženého úročenia.
Vyhovovalo by nám zrušenie dotácií?
Často je počuť názor, že určitou cestou by bolo, ak by sa celosvetovo zrušili všetky dotácie a mali sme len vyššie nákupné ceny? Scenár „bez dotácií“ považujem za nereálny a to už len z dôvodu, že pre každý štát je potravinová bezpečnosť či už menšou alebo väčšou, no stále prioritou. Nechať agrosektor len na samovývoj odvíjajúci sa od globálnej konkurencie nie je rozumné. Potraviny zrejme budú vždy, otázka je, za akú cenu, keď sa niektorý štát rozhodne neprodukovať len preto, že to nie je nevýhodné. Ak by sa však zrušili dotácie, bolo by to zaujímavé v tom, že by to ukázalo skutočnú silu agrosektora a farmárov v jednotlivých členských štátoch EÚ. Obávam sa ale, že pre Slovensko by zrušenie podpôr v EÚ nebolo výhodou. Slovenskí farmári totiž už takmer tri desaťročia zabúdajú na to, ako spoločne kooperovať a ako sa navzájom podporovať, aby slovenský agrosektor, ako celok, bol silný. Tiež sme pozadu v inováciách a pokroku oproti západnej Európe, pričom si treba uvedomiť, že každá investícia do odvetvia (resp. každá zmysluplná investícia) sa aj správa ako investícia a teda sa zúročuje. Určite ste už počuli o tom, že zložené úročenie je považované za ôsmy div sveta. Aj z malej investície sa v priebehu času môže vygenerovať veľký balík kapitálu. I preto by Slovensko malo začať investovať kapitál zmysluplne do výroby čím skôr, aby sme mohli benefitovať na sile zloženého úročenia.
Bez rezervy na horšie časy to nepôjde
A či by fungovalo to, že by sme mali odvetvie bez dotácií, no s garanciou vyšších nákupných cien produkcie? Fungovalo, no otázkou je, ako by to bolo možné docieliť? Problémom je, že ceny sa riadia ponukou a dopytom a teda znovu bez nejakej formy podpory by nemohli ostať natrvalo vysoké. A teda stále ostávame pri nejakej forme podpory. Konflikt záujmov tu nastáva v tom, že vysoké ceny nútia zvyšovať produkciu, čo logicky ťahá veci do rovnováhy a teda nadprodukcia tlačí ceny tovarov nadol. Teda čím viac by sme dotovali vysoké ceny, o to viac by bol vyvíjaný tlak na ich pokles.
Väčšie šance vidím skôr v tom, aby vývoj cien ostal ponechaný na trh, ale poľnohospodári riešili cenový risk tak, aby dokázali prekonať obdobia nižších cien produkcie zo zdrojov, ktoré akumulovali v obdobiach hojnosti za pomoci využívania finančných nástrojov, ktoré majú už dnes k dispozícii.
Ing. D. Karkulín PhD., AGROMAGAZÍN
