Vracať sa k implementácii redistributívnej platby, obzvlášť po tom, čo táto téma rozvírila agrárne vody a bola značne medializovaná, nie je cieľom tohto článku. Zobrať 11 miliónov eur z druhého piliera a roztrúsiť ich v 50-eurovkách na plochu, nie je podľa môjho názoru šťastné riešenie, efekt tohto opatrenia na rast produkcie bude minimálny, skôr žiadny. Pozitívom, o ktorom sa až tak nehovorí, je súčasné navýšenie viazaných podpôr a greeningu. Do citlivého sektora špeciálnej rastlinnej výroby sa tak dostane naviac 3,9 milióna eur. Pestovatelia, ktorí to s produkciou myslia vážne, si tak trochu polepšia. Presunom prostriedkov z druhého do prvého piliera sa automaticky navýšil aj greening, a to o 7,7 milióna eur. Z povahy názvu by malo ísť o „ozeleňujúce“ opatrenie, ktoré však v realite často neprináša to, čo sa od neho očakáva. Slúži tak skôr ako ďalšia príjmová podpora, a to najmä subjektov obhospodarujúcich väčšie plochy. Dobre teda, rozdali sme pár miliónov, čo ďalej?
Nastavme si zrkadlo
Každý dobrý národohospodársky stratég vychádza pri tvorbe koncepcie z toho, čím v danej dobe disponuje, v čom sú jeho výhody a slabé stránky, čo chce docieliť a aké možnosti a zdroje má k dispozícii. Slovenské poľnohospodárstvo si za ostatných 30 rokov prešlo tŕnistou cestou, ktorá ho vymodelovala do súčasnej podoby. Vďaka charakteru krajiny a často kritizovaným veľkým lánom dokážeme relatívne efektívne dorábať základné rastlinné komodity. Produktivita práce na jednotku plochy tiež nie je zahanbujúca. Ak je dostatočná dávka entuziazmu, sme tiež veľmi dobrí chovatelia HZ a producenti a spracovatelia mlieka. V produkčných oblastiach máme v krajine dostatočné zásoby vody a ešte stále úrodné pôdy, na ktorých vieme zatiaľ pestovať repu cukrovú, zemiaky, cibuľu, mrkvu, petržlen, papriku a ďalšie druhy zeleniny a ovocia. V ostatných rokoch u nás tiež vyrástlo viacero moderných skleníkových hospodárstiev, ktoré zabezpečujú aj to, aby sme si mohli chutnú rajčinu vychutnať aj v zime. To všetko nie je úplne zlá východisková pozícia.
Negatívom je, že náš trh s potravinami z 85 % ovládajú nadnárodné obchodné reťazce. Spracovateľský priemysel, ktorý reprezentujú cukrovary, sladovne, pár konzervární a mraziarní neposkytuje veľký priestor na spracovanie často drahšej domácej produkcie. Problémom je aj to, že sa nevieme združovať a vytvárať tak funkčné odbytové organizácie. Tých pár čo u nás reálne operuje, je dobrým príkladom toho, že to funguje. Tabletky na spanie v podobe priamych platieb odviazaných od produkcie u nás zabrali perfektne. Zleniveli sme. Zato v projektových podporách sme v nedávnej minulosti korupčnou cestou prerozdelili milióny eur. Faktom tiež je, že sa nevieme dobre starať o krajinu a pôdu. Máme teda čo zlepšovať.
Podporme to, čo funguje
Ako bolo spomenuté, jednou z našich nesporných výhod je koncentrácia výroby a relatívna vysoká produktivita na jednotku plochy. Ktorá je však často za európskym priemerom. Neznamená to, že treba nakupovať predražené kombajny, ale podporiť tieto podniky v oblasti inovatívnych postupov presného poľnohospodárstva, ktoré umožnia naďalej zvyšovať ich efektivitu, a tak sa uplatňovať na komoditnom trhu.
V oblasti živočíšnej výroby by bolo potrebné podporiť spracovanie a finalizáciu produktov nielen finančnými, ale aj debyrokratizačnými nástrojmi. V produkcii zeleniny sa nepohneme z miesta, pokiaľ si pestovatelia neuvedomia, že ak nechcú produkciu predávať na trhu alebo priamo z farmy a majú ambície rásť, integráciám do odbytových združení sa nevyhnú. Navýšením viazaných podpôr bude sektor špeciálnej rastlinnej výroby aspoň čiastočne stimulovaný k produkcii. Treba tiež upratať a zjednodušiť podmienky integrovanej produkcie. A už konečne vyriešiť problematiku sezónnych prác tak, aby naši ľudia nemuseli chodiť zberať zeleninu a ovocie do zahraničia, ale za tú istú prácu dostali dobre zaplatené aj doma.
Kľúčovým aspektom toho, aby sa očakávania stali realitou, je najmä dobré nastavenie projektových podpôr. Aj keď väčšina veľkých subjektov disponuje modernými strojmi, v sektore za sebou ťaháme obrovský investičný dlh, a to najmä čo sa týka špeciálnej výroby, pozberového spracovania, skladovania a odbytu. Rozhodujúce bude, aby si z toho veľkého balíka financií, ktorý bude v nasledujúcom období k dispozícii, mohol požiadať o poskytnutie finančných prostriedkov na riešenie projektu a uspieť bez úplatkov každý subjekt, ktorý spĺňa podmienky aktívneho farmára. Či potrebuje niekto nový moderný postrekovač, rekonštruovať bitúnok, zakúpiť nový lis alebo úle, nie je až také podstatné. Podporiť treba v prvom rade tých, čo už produkujú.
Autor: Tomáš Baran, Naše Pole
