Agrolesníctvo – zabudnuté dedičstvo s množstvom benefitov (I)

Prenesme sa o viac ako 70 rokov do minulosti. Vo februári 1948 víťazí socialistická revolúcia štartujúca dosiaľ nevídané politické, ekonomické a spoločenské zmeny po vzore Sovietskeho zväzu. Nevyhnutnou súčasťou budovania socializmu na vidieku sa stáva násilné zakladanie tzv. jednotných roľníckych družstiev (JRD, kolektivizácia) po schválení zákona č. 69/1949 Zb. s vykonávacím nariadením Ministerstva poľnohospodárstva č. 75/1949 Zb.

V okresných mestách vznikajú Okresné družstevné rady a v obciach Prípravné výbory JRD, ktoré presviedčajú drobných roľníkov, aby „dobrovoľne“ vstúpili do týchto roľníckych družstiev socialistického typu, postupne stratili vlastnícke práva k svojmu podielu, kontrolu nad ním, ako aj zisk zo svojho ťažko nadobudnutého majetku. Ak sa tak nestane, roľník a celá jeho rodina sú označení za nepriateľa socializmu, často sa nedobrovoľne sťahujú do českého pohraničia alebo končia v pracovnom tábore a ich deti sa nedostanú na vysnenú strednú či vysokú školu. Všetko sa deje so zámerom koncentrácie rozdrobeného pôdneho fondu (neskôr sa rozorávali aj nevyužívané plochy) a prechodu k socialistickej veľkovýrobe, čo bolo tak či onak nevyhnutným predpokladom intenzifikácie a mechanizácie poľnohospodárskej výroby, ktorá mala zabezpečiť obživu rastúcej populácie.

V roku 1960 je teda už 80 % poľnohospodárskej pôdy v štátnych rukách, ale 2 700 novovzniknutých družstiev zďaleka nefunguje efektívnejšie ako súkromná sféra pred kolektivizáciou. Chýba poľnohospodárska technika, odborný personál a životná úroveň zamestnancov klesá. Odhliadnuc od toho, že postupne sa s týmito problémami režim vysporiadal, v tejto ére došlo k definitívnemu oddeleniu pestovania plodín a chovu zvierat od pestovania drevín, ktoré sa dosiaľ vnímajú samostatne – ako poľnohospodárstvo a lesníctvo. Negatívne následky veľkovýrobného a ostatné roky takmer monokultúrneho poľnohospodárstva sa čoraz viac ukazujú aj u nás. Pozorujeme značnú degradáciu pôd následkom vodnej a veternej erózie, narušenia sorpčného komplexu vplyvom nedostatočného prísunu organickej hmoty, kontaminácie pesticídmi a imisiami ťažkých kovov, ktoré znižujú ich produkčný potenciál a dlhodobú udržateľnosť hospodárenia. Súčasne došlo k výraznej redukcii biodiverzity v poľnohospodárskej krajine, od pôdnej mikroflóry po vyššie rastliny, od drobných článkonožcov po vrcholové predátory, čím vznikli tzv. agrárne púšte. Agro-ekosystémy chátrajú – zdá sa, že sme sa dostali do slepej uličky.

 

 

Naši predkovia hospodárili pred rokom 1949 na svojich relatívne malých políčkach, ktorých hranice definovali spravidla stromoradia dostupných druhov. Bežný bol extenzívny chov hydiny, ošípaných, oviec, kôz či hovädzieho dobytka v sadoch ovocných drevín resp. na lúkach s riedkym náletom lesných drevín. Skromnosť slovenských pomerov teda prirodzene viedla gazdov/bačov k nevedomej aplikácii princípov takých systémov hospodárenia, ktorým dnes hovoríme agrolesníctvo.

 

Vznik a obsah pojmu agrolesníctvo, resp. agrolesnícke systémy

Pojem „agrolesníctvo“ (angl. Agroforestry) sa pre kombinované systémy hospodárenia na pôde začal používať v 70. rokoch minulého storočia v trópoch a z tohto obdobia pochádza aj jedna z prvých definícií, ktorá znela nasledovne: Agrolesníctvo je trvalo udržateľný systém obhospodarovania pôdy, ktorý zvyšuje výnos z pôdy, kombinuje produkciu plodín (vrátane produkcie stromov) a lesných rastlín a/alebo zvierat súčasne alebo postupne na tej istej jednotke pôdy a uplatňuje hospodárske postupy, ktoré sú kompatibilné s kultúrnymi postupmi miestneho obyvateľstva.

Od etablovania pojmu „agrolesníctvo“ a jeho prvej definície z roku 1977 začali vznikať definície agrolesníckych systémov vo všetkých krajinách sveta, ktoré si postupne pojem agrolesníctvo osvojovali. Všetky známe národné definície agrolesníctva a agrolesníckych systémov však vychádzajú z univerzálneho základu prvej definície, ktorým je kombinácia poľnohospodárskej produkcie s pestovaním drevín na tej istej jednotke pôdy. Okrem tohto spoločného základu však národné definície veľmi často zohľadňujú aj určité domáce národné špecifiká, ktoré vyplývajú buď z tradícií využívania takýchto systémov, alebo z reálnej situácie využívania moderných agrolesníckych systémov v tej-ktorej krajine. Definícia agrolesníckych systémov pre podmienky Slovenska bola sformulovaná v Národnom lesníckom centre vo Zvolene (NLC) a jej znenie je nasledovné:

Agrolesnícke systémy predstavujú také systémy hospodárenia na pôde, pri ktorých sa na jednej ploche zámerne a cielene kombinuje poľnohospodárska produkcia (rastlinná a/alebo živočíšna) s pestovaním drevín (lesných a/alebo ovocných stromov a/alebo krov).

 

Vzhľadom k odlišnému prístupu využívania a funkciám drevín v krajine zo strany sektora životného prostredia a sektora pôdohospodárstva, ako aj kvôli stále nejasnému chápaniu agrolesníckych systémov hospodárenia medzi odbornou a laickou verejnosťou na Slovensku pokladáme za potrebné uviesť aj to, čo v zmysle slovenskej definície nemožno považovať za agrolesnícke systémy. Agrolesníckymi systémami nemožno nazvať štruktúry s drevinami v krajine, ktoré síce sú na poľnohospodárskej ploche prítomné, ale nie sú súčasťou hospodárskeho zámeru subjektu, ktorý na tejto ploche realizuje poľnohospodársku výrobu, resp. poľnohospodársku produkciu. Rovnako tak nemožno nazvať agrolesníckymi také systémy hospodárenia, kde na väčšom území hospodári jeden subjekt, ale drevinové štruktúry svojou rozlohou presahujú limity stanovené pre agrolesnícke systémy a majú už parametre súvislých lesných porastov. Interakcia drevín s poľnohospodárskou produkciou v rámci plošných jednotiek v takýchto prípadoch už nie je a v tomto prípade ide o oddelené poľnohospodárske a lesnícke obhospodarovanie príslušných pozemkov. Typickým príkladom u nás je Leso-poľnohospodársky majetok Ulič, štátny podnik, ktorý realizuje ako lesnícku, tak aj poľnohospodársku produkciu, ale v drvivej väčšine na oddelených plochách, z ktorých jedna časť je vedená a zaradená ako lesné porasty a druhá časť ako poľnohospodárske pozemky.

Ak to teda zhrnieme, za agrolesnícke systémy nemožno považovať:

• striedanie lesných a poľnohospodárskych pozemkov v krajine,
• plošné zalesňovanie poľnohospodárskej pôdy,
• plošné výsadby rýchlorastúcich drevín na poľnohospodárskej pôde,
• v dôsledku sukcesie drevinami porastené nevyužívané poľnohospodárske pozemky,
• krajinné prvky v rámci registra LPIS alebo nelesnú drevinovú vegetáciu (NDV), ktorá vznikla prirodzenou sukcesiou, prípadne aj umelou výsadbou človekom, ale dnes nie je obhospodarovaná,
• výsadby drevín v poľnohospodárskej krajine, ktoré sa dnes navrhujú ako „spoločné zariadenia a opatrenia“ v rámci pozemkových úprav.

 

Každý farmár si môže navrhnúť svoj vlastný model

Základné tri zložky agrolesníckych systémov sú dreviny, poľnohospodárske plodiny a hospodárske zvieratá na trvalých trávnych porastoch. Aby bolo možné systémy pestovania poľnohospodárskych plodín a chovu hospodárskych zvierat označiť za agrolesnícke, musia byť jednou z ich zložiek dreviny. Ďalšie dve zložky sa v nich môžu vyskytovať v ľubovoľných kombináciách.

 

 

Schéma agrolesníckych systémov poukazuje na to, že vzhľadom k variabilite jednotlivých komponentov existuje aj obrovská variabilita možných kombinácií poľnohospodárskej produkcie s drevinami. Z hľadiska štruktúrnych kritérií, ktoré hovoria o usporiadaní jednotlivých zložiek agrolesníckych systémov ich môžeme rozdeliť nasledovne:

• systémy kombinujúce produkciu poľnohospodárskych plodín s drevinami,
• systémy založené na pasení hospodárskych zvierat v porastoch drevín,
• systémy kombinujúce oba predošlé,
• ostatné systémy.

Do rozhodnutia hospodára, aký agrolesnícky systém bude na svojich pozemkoch aplikovať potom vstupujú aj funkčné kritériá (priorizácia produkčných, mimoprodukčných funkcií), ekologické kritériá zohľadňujúce predovšetkým stanovištné podmienky a socioekonomické kritériá viažuce sa na technologickú úroveň strojov a zariadení hospodára a rozsah trhu, resp. spôsob využívania produktov z takéhoto systému (komerčné účely, predaj z dvora, samozásobenie). To umožňuje vytváranie nekonečného množstva modelov agrolesníckych systémov šitých na mieru každého hospodára.

 

Autori: Ing. J. Jankovič¹,PhD., Ing. M. Pástor¹, PhD., Ing. M. Gálik^2, PhD., Ing. P. Ferus³ PhD., ¹Lesnícky výskumný ústav Zvolen, ²Výskumný ústav rastlinnej výroby, Piešťany, ³Ústav ekológie lesa SAV, Arborétum Mlyňany