Pestovateľ je často v zajatí kvázi módnych inovatívnych trendov, najrôznejších systémov pestovania plodín alebo výživových preparátov, ktoré sú dokladované politicko-ekonomickými, či snáď i ekologickými a komerčnými záujmami najrôznejších záujmových inštitúcií, skupín a jednotlivcov. Zo strany orgánov EÚ je snaha presadzovať jednotné pravidlá hospodárenia na pôde, čo vytvára uniformitu v aplikácii pestovateľských technológií.
Tým, že produkčný proces výroby rastlinných komodít sa realizuje v rozdielnych agroekologických podmienkach, ale aj na odlišnej úrovni poľnohospodárstva, nie je reálne v praxi plošne uplatňovať jednotnú technológiu pestovania, ktorá by bola platná a záväzná pre všetky krajiny EÚ. V agronómii neplatí paušálny prístup, predsa v každom podniku a farme sú špecifické pôdne a klimatické podmienky, ktoré pestovateľ musí poznať a rešpektovať, čo vyžaduje od pestovateľa odbornosť, praktické agronomické skúsenosti a invenciu. Prevažná väčšina manažérov poľnohospodárskych podnikov a fariem je okrem požadovaného odborného vzdelania obohatená o dlhoročné praktické empirické agronomické skúsenosti. Vychádzam z presvedčenia, že pestovatelia najlepšie môžu posúdiť a zhodnotiť, aká technológia pestovania je vhodná pre konkrétne pestovateľské podmienky. Je potrebné si uvedomiť, že tradičné konvenčné systémy pestovania sú založené na bazálnych agronomických princípoch, vychádzajúcich z chemicko-biologickej podstaty pôd, požiadaviek pestovaných plodín, z tradícií založených na dlhodobých skúsenostiach, ale aj akceptácie environmentálnych, najmä klimatických podmienok záujmového agroekologického územia i ekonomiky výroby. I napriek tomu sme svedkami, keď zo strany administratívy EÚ prostredníctvom nespočetných pokynov, smerníc a nariadení sú sústavne predkladané inovatívne postupy, ktoré sú definované novými pojmami ako zelené technológie, greening, biologické, organické, ekologické technológie, regeneratívne poľnohospodárstvo, či technológie s nízkou uhlíkovou stopou a celý rad ďalších a ďalších systémov pestovania plodín. V žiadnom prípade nepokladám za primerané, aby administratíva EÚ s obmedzenou agronomickou kompetenciou určovala víziu rozvoja rastlinnej výroby, definovala štruktúru pestovaných plodín a spôsoby obhospodarovania pôdy vrátane termínov kosieb lúčnych porastov a pod. Predpokladám, že zámery viacerých technológií boli formulované predovšetkým administratívou orgánov EÚ, politikmi či ochranármi. Preto mnohým predkladaným opatreniam chýbajú objektívne bazálne agronomické argumenty. Múdry poľnohospodár dobre ovláda agronomické „remeslo“, a preto nie je odkázaný na pokyny administratívy EÚ a rezortu. Iba pestovateľ je oprávnený rozhodnúť, čo bude pestovať, aké zvolí technologické systémy a kultivačné náradie.
V ostatnej dobe je široko medializované stanovisko, že iba ekologické systémy a regeneratívne poľnohospodárstvo je zárukou, že dopestovaná produkcia bude vykazovať vysokú výživnú a technologickú kvalitu, a pritom bude v plnom rozsahu zabezpečená trvalá udržateľnosť pôdnej úrodnosti a produkčnej schopnosti pôdy. Vychádzam zo stanoviska, že bez preukázaných exaktných výsledkov chemických a mikrobiologických analýz rastlinnej produkcie a pôdy nie je možne verifikovať, že produkcia s bonitou “bio“ je výživne hodnotná a zdravotne neškodná. Analogicky platí aj pre posúdenie vplyvu systémov pestovania na hodnotenie udržateľnosti pôdnej úrodnosti a jej produkčnej vitality. Treba konštatovať, že konzumentov potravín menej zaujíma, aký systém pestovania bol zvolený, ich predovšetkým zaujíma, aby potraviny boli výživne kvalitné a lacné. Úlohou pestovateľa je zabezpečiť produkčný proces podľa zásad a pravidiel agronómie pri znížených materiálových vstupoch do výrobného procesu. To rozhoduje o ekonomike výroby a konkurencieschopnosti podniku na globálnom komoditnom trhu. Aby produkčný proces bol udržateľný, pestovateľ musí bez pokynov a nariadení EÚ a rezortu samostatne tvorivo a zmysluplne voliť také agrotechnické postupy, ktoré zabezpečia kvalitnú produkciu pri zachovaní kritérií na pôdnu úrodnosť. Zvýšenie ekonomickej efektívnosti poľnohospodárstva je reálne iba v podmienkach uplatnenia racionálnej intenzifikácie pestovateľských systémov, pri rešpektovaní bazálnych princípov agronómie.
Vo všeobecnosti sa konštatuje, že úrody v ekologickom systéme pestovania sú iba polovičné v porovnaní s konvenčným poľnohospodárskom. Exaktne bolo dokazené, že iba produkcia dopestovaná v optimálnych podmienkach výživy a ochrany porastov sa vyznačuje najvyššou výživnou i technologickou kvalitou. Iba konvenčné systémy hospodárenia na pôde môžu zabezpečiť potreby štátu v rastlinných produktoch. V ostatnej dobe v európskych krajinách čoraz viac ekologických farmárov prechádza na konvenčné technológie pestovania.
Vývoj nových inovatívnych smerov pestovania, ktoré umožnia prehĺbiť agronomické paradigmy a rozvoj RV musia byť formulované na vedeckovýskumných pracoviskách a následne overované v praxi. V žiadnom prípade nemalo nastať, aby administratívne orgány alebo ochranárske environmentálne inštitúcie, združenia a spolky, definovali technologické systémy a smery rozvoja. Kľúčovým problémom, ktorý rozhoduje o efektívnosti hospodárenia sú vysokovýkonné genotypy plodín, určené pre konkrétne agroekologické podmienky pestovateľského prostredia.Medzi ďalšie aktuálne smery rozvoja patrí vývoj inovatívnych agrotechnických postupov spracovania pôdy, ktoré zodpovedajú potrebám pôdnej úrodnosti a vytvárania optimálnych rastových podmienok pre pestovane plodiny. Požiadavky agrotechniky musia definovať aj základné kritériá na funkčnosť a technickú úroveň mechanizácie. Ďalší rozvoj RV nie je možný bez vývoja a výroby nových formulácií priemyselných hnojív a ochranných prostriedkov vrátane biologických, a najmä vysokovýkonnej techniky na prípravu pôdy, sejbu, ošetrovanie porastov, bezstratový zber úrody a jej uskladnenie. O ekonomike výrobného procesu rozhoduje aj vývoj a využitie spôsobov efektívneho zhodnotenia rastlinnej biomasy. Je mimoriadne žiaduce, aby poľnohospodárstvo na globálnom trhu svoju produkciu realizovalo nie iba ako základnú surovinu, ale ako ekonomicky mimoriadne hodnotný biologický produkt so zvýšenou pridanou hodnotou.
V ostatnej dobe pozorujeme nárast propagácie najrôznejších syntetických organických látok aromatickej štruktúry ako analógov, eventuálne antagonistov prírodných morforegulátorov. Mnohé z propagovaných preparátov vo svojej podstate patria medzi cudzorodé látky, vyznačujú sa nízkou úrovňou biodegradovateľnosti v pestovateľskom prostredí, preto sú akumulované v pôde a v produktoch potravinového reťazca. Je žiaduce schváliť moratórium zákazu aplikácie cudzorodých látok v pestovaní plodín. Ľubovoľná pestovateľská technológia alebo nové agropreparáty a hnojivá by mali byť použiteľné v poľných podmienkach až po ich exaktnom overení a komplexnom zhodnotení v modelových podmienkach.
V minulosti poľnohospodárska výroba bola realizovaná v úzkej ingerencii so štátnymi odborne špecializovanými výskumnými a vzdelávacími, ale aj výrobnými, rezortnými inštitúciami, pri osobnej angažovanosti špičkových osobností a autorít, ktoré v značnej miere určovali víziu a smery rozvoja poľnohospodárstva. Plnili významnú úlohu na úseku odborného poradenstva. V rastlinnej výrobe takou autoritou bol akademik Emil Špaldon a v živočíšnej výrobe akademik Ján Plesník, ktorí v súčinnosti s nimi riadenými kolektívmi spolupracovníkov formulovali aj smery rozvoja poľnohospodárstva. Okrem toho účinnú kontrolu a ingerenciu vykonávali okresné štruktúry známe ako okresné poľnohospodárske správy (OPS), ale aj šľachtiteľské stanice, agrochemické podniky, ÚKSÚP, STS a iné, ktoré boli personálne obsadené vysokokvalifikovanými odborníkmi z praxe. V terajšej dobe slovenskému poľnohospodárstvu chýbajú nie iba významné osobnosti a prirodzené autority, ale aj štátny systém funkčného poradenstva.
Treba konštatovať, že v minulosti poľnohospodárstvo, a predovšetkým to platí pre rastlinnú výrobu, zaznamenalo historicky úspech, keď naplnilo túžbu mnohých generácií na sebestačnosť v hlavných druhoch poľnohospodárskej produkcie. Treba si uvedomiť, že v minulosti okrem pravidelnej aplikácie priemyselných hnojív a v prípade hustosiatych obilnín aj Retacelu (CCC) žiadne iné produkty neboli používané v rastlinnej výrobe, pritom priemerné úrody sa pohybovali na úrovni 5 – 7 t/ha a ojedinele maximálne úrody okolo 8 – 9 t/ha. Naproti tomu v terajšej dobe je záplava najrôznejších produktov, podľa predstav producentov ide o zázračné preparáty, ktoré vraj poskytujú všetko, čo porast potrebuje. Prekvapuje rozsah reklamovaných preparátov s obsahom organických látok ako chemický zdroj energie (cukry) a organických látok (aminokyseliny). Pritom rastliny ako chemolitotrofné organizmy, na rozdiel od živočíchov, sa vyznačujú unikátnou schopnosťou využívať zdroj energie gama kvantov slnečnej energie a zdroje anorganického uhlíka (CO2 a HCO3 ). Rastliny nie sú schopné využívať exogénne dodaný organický zdroj energie (platí pre výživu živočíchov a čiastočne mikroorganizmov), okrem toho takéto produkty sú pre rastliny škodlivé.
Tak, ako naše poľnohospodárstvo (rozumej štát) odovzdalo systém poradenstva producentom hnojív a najrôznejších agroproduktov, analogicky v nových podmienkach hospodárenia na pôde sme naše kompetencie odovzdali do Bruselu. Pestovatelia svoju činnosť vykonávajú v podmienkach otvoreného globálneho trhu, keď slovenské orgány nie sú schopné účinne chrániť domácich producentov. V dôsledku nerovnakých ekonomických či politicko-ekonomických podmienok domáca produkcia nie je konkurencieschopná. Sme svedkami, že viaceré v minulosti výkonné podniky sú trvalo stratové. Predpokladám, že niektoré krajiny si ponechali na správe rezortu vyššiu mieru vlastných kompetencií. Príkladom môže byť aj poľské poľnohospodárstvo, ktorého produkty sú lacnejšie a plne konkurencieschopné na globálnom trhu. To však neznamená, že pestovatelia dokážu realizovať výrobu pri nižších nákladoch, zrejme ide o fenomén intervencie štátu, ktorý je v rozpore s princípmi trhovej ekonomiky, ale aj obchodnej politiky EÚ. Zdanlivo sa javí, akoby sme boli svedkami neplatnosti základnej ekonomickej poučky, že fixné náklady prepočítané na jednotku produkcie sú tým nižšie, čím má podnik väčšiu produkciu. Potom ako je možne, že úroveň rentability fariem hospodáriacich často v rozdrobených a maloparcelových podmienkach rodinného farmárstva je vyššia v relácii s dominantnou veľkovýrobnou formou hospodárenia na Slovensku(?).
Predkladá sa názor, akoby výkonnosť RV a jej konkurenčná schopnosť boli dané obmedzenou veľkosťou parciel alebo dostatočného počtu remízok či ekopásov, zvýšeným podielom ekologických systémov pestovania, neprodukčných plôch alebo plôch TTP či úhorového systému. Veľkosť parcely, ale aj iné direktívne presadzované atribúty sú predovšetkým determinované prírodnými podmienkami prostredia, reliéfom, botanickými druhmi pestovaných plodín, ale aj aplikovanou technológiou pestovania i úrovňou mechanizácie. Pestovateľ je v zajatí najrôznejších zákonov, predpisov, noriem, záväzných smerníc a zrejme už stráca schopnosť primerane sa orientovať v nespočetných dokumentoch. Nadobúda sa dojem, akoby ústredné riadiace orgány vychádzali z predstavy, že manažment poľnohospodárskych podnikov a fariem neovláda agronomickú gramotnosť.
Medzi pôdou, porastom a atmosférou existujú prísne zákonitosti, preto nie je reálne súčasne rozširovať systémy ekologického poľnohospodárstva, plochy TTP, úhorového systému, obmedzovať aplikácie priemyselných hnojív a súčasne zvyšovať pôdnu úrodnosť, výkonnosť poľnohospodárstva a naplnenie potrieb potravinovej bezpečnosti z domácich zdrojov, ale aj zvyšovanie konkurencieschopnosti našich agroproducentov na globálnom komoditnom trhu.
Nepokladám za reálne naplniť požiadavky na sebestačnosť a potravinovú bezpečnosť potravín v podmienkach extenzívneho systému hospodárenia. Vychádzam z poznania, že iba podmienky intenzifikácie, presnejšie racionálnej intenzifikácie, umožnia vytvoriť programovaný udržateľný stav našej bezpečnosti vo výrobe potravín. Analogicky nie je reálne zvyšovať podiel organického hnojenia pri pretrvávaní dlhodobého trendu útlmu živočíšnej výroby, ale aj riešiť absolútnu substitúciu priemyselných hnojív organickými hnojivami pri súčasnom naplnení požiadavky na elimináciu emisií CO2.Taktiež nepokladám za účelné rozširovanie používania rastlinnej biomasy pre energetické účely (napríklad rastlinnej biomasy TTP, slamy, siláže, zrna kukurice na výrobu etanolu a iné) pri deficite krmív pre potreby ŽV. Takéto ciele sú prinajmenšom v rozpore so zákonitosťami produkčného procesu a zákonom zachovania hmoty a energie.
V podmienkach absencie funkčného profesionálneho štátneho systému poradenstva pestovateľ sa musí predovšetkým spoliehať na svoju odbornú úroveň, osobné skúsenosti a tvorivosť.
Autor: prof. Ing. Ivan Michalík, DrSc., Nitra
