V ostatnej dobe medzi najviac medializované systémy hospodárenia na pôde patrí regeneratívne poľnohospodárstvo (RP), ktoré v sebe integruje viaceré nové smery zamerané na ekologické princípy pestovania plodín. Propagátori tohto systému vychádzajú z mylnej predstavy, že doterajšie formy hospodárenia iba drancovali pôdu, spôsobili jav jej fyzikálno-chemickej deštrukcie a biologickej degradácie, takže pôda akoby stratila základné parametre udržateľnej pôdnej úrodnosti.
V žiadnom prípade sa nemôžem stotožniť s frekventovanými argumentami, akoby konvenčné systémy pestovania plodín iba drancovali pôdu a spôsobili stratu jej úrodnosti.
- Bazálne základy regeneratívneho hospodárenia na pôde.
Z názvu regeneratívne poľnohospodárstvo vyplýva, že ide o smer prioritne zameraný na regeneráciu (obnovu) pôdnej úrodnosti. Vychádzam z presvedčenia, že pôdna úrodnosť našich pôd je primeraná a plne zodpovedá potrebám pestovateľov. Preto sa domnievam, že nový smer by mal prednostne riešiť zachovanie terajšieho stavu pôdnej úrodnosti a jej produkčnej schopnosti. Je reálne predpokladať, že v budúcnosti v dôsledku dlhodobej aplikácie extenzívnych systémov pestovania sa môže vytvoriť pokles pôdnej úrodnosti, a tým aj strata produkčnej vitality, ktorá bude oprávnene vyžadovať jej regeneráciu.
Základné princípy a filozofické prístupy v hodnotení podstaty očakávaných prínosov regeneratívneho hospodárenia sú založené na účinnosti prírodných procesov a k tomu odvodených technologických postupov na dosiahnutie trvalej udržateľnosti pôdnej úrodnosti. Predstavitelia RP zvýrazňujú význam a prínosy iba na udržateľnosť pôdnej úrodnosti, pritom akoby sa opomínala jej produkčná funkcia výroby rastlinných produktov. Pôda je prírodný produkt agroekologického prostredia a je predovšetkým výrobný prostriedok, ktorý si zaslúži maximálnu starostlivosť pestovateľov, ale aj spoločnosti o stabilizáciu jej udržateľnej produkčnej schopnosti.
Podľa medializovaných informácií základné kritériá regeneratívneho poľnohospodárstva je možné sumarizovať v následných atribútoch:
- minimalizácia chemických zásahov, pričom priemyselné hnojivá by mali byť úplne nahradené organickými hnojivami a prednostne kvalitným kompostom,
- podpora rozmanitosti plodín – biodiverzita, vylúčenie monokultúrneho pestovania a uplatňovanie pestovania 2 a viac plodín súčasné (intercropping),
- využívanie krycích plodín, medziplodín a mulču ako zdroja rastlinnej biomasy, minerálnych živín a organického uhlíka, ale aj prostriedok pre optimalizáciu vodného režimu,
- obmedzovanie degradácie pôdy mechanizačnými prostriedkami, uplatňovanie šetrných (minimalizovaných) agrotechnických postupov zvyšujúcich obsah uhlíka v pôde a podiel pôdnej organickej hmoty (humusu), ktorý smeruje k obnove prirodzených produkčných (výživových) vlastností pôdy.
Z uvedeného je evidentné, že podstata RP prioritne vychádza z predstavy extenzívnej formy pestovania, ktorá bola využívaná v ďalekej historickej minulosti, kedy pestovanie sa realizovalo iba na polovici ornej pôdy. Pritom druhá polovica bola ponechaná na obdobie 15 – 20 rokov na prirodzenú regeneráciu pôdnej úrodnosti. Takýto systém hospodárenia sa môže realizovať iba v krajinách s nadmernou rozlohou ornej pôdy, akými sú USA, Rusko, Kanada a Kazachstan. V dobe historických počiatkov pestovania plodín sa využívali iba prirodzené spôsoby udržiavania pôdnej úrodnosti, ktoré vo svojej podstate sa približujú k predstavám regeneratívneho poľnohospodárstva. Je potrebné si uvedomiť, že v dobe začiatkov pestovania plodín, na svete žila populácia iba okolo 1 milióna ľudí. Preto je logické, že triviálne extenzívne spôsoby hospodárenia nemôžu zabezpečiť potravu pre terajšiu populáciu 8 miliárd ľudí, ktorá sa dosiahla 15. novembra 2022.
Pri hodnotení podstaty a cieľov RP vychádzam z poznania, že v minulosti naši roľníci v pôde videli svoju istotu prežitia, preto o pôdu, ako aj o svoje zvieratá sa starali viacej ako o seba samého. Podľa štatistických údajov v roku 1921 na Slovensku v poľnohospodárstve pracovalo 60,48 % obyvateľov (v Čechách 29,7 %), takže pôda bola reálnou živiteľkou slovenských ľudí. Roľníci pôde venovali maximálnu starostlivosť, prísne rešpektovali bazálne agronomické princípy striedania plodín, nikdy neuplatňovali monokultúrne pestovanie, pravidelne realizovali hnojenie maštaľným hnojom, využívali systém pestovania jednoročných a viacročných tráv, úhorový systém a na príklade podsevu ďateliny do ovsa alebo jačmeňa realizovali pestovanie 2 a viac plodín. V terajšej dobe sa napr. na niektorých podnikoch uplatňuje na výrobu senáže podsev raže do kukurice. Okrem obilnín v osevnom postupe boli pestované jedno- a viacročne trávy, strukoviny a okopaniny. Pole, na ktorom boli pestované okopaniny bolo vždy riadne vyhnojené maštaľným hnojom. Už v zimnom období roľníci vyvážali hnoj na polia. Uplatňoval sa extenzívny systém pestovania pri minimalizácii hnojenia priemyselnými hnojivami. V dôsledku nedostatku finančných prostriedkov iba v obmedzenom rozsahu roľník používal priemyselné hnojiva. Z priemyselných hnojív aplikovali prednostne superfosfát, dusíkaté vápno, draselnú soľ a čilský liadok. Podľa údajov z roku 1950 aplikovali vtedy roľníci v priemere iba 5,6 kg/ha dusíka, 7,6 kg/ha fosforu a 1 kg/ha draslíka. Uvedený minimálny trend hnojenia priemyselnými hnojivami a najmä dusíkom pretrval v medzivojnovom období, ale aj po druhej svetovej vojne do vzniku veľkovýrobných foriem hospodárenia. Uvedené dávky živín umožnili pokryť potreby porastu obilnín na úrody okolo 2 – 3 t/ha. V ďalšom období v čase družstevného veľkovýrobného hospodárenia boli v praxi uplatňované na vedeckom základe agronomické paradigmy pestovania. V plnej miere bola zabezpečená udržateľnosť pôdnej úrodnosti, čoho presvedčivým dôkazom sú aj terajšie relatívne uspokojivé úrody pestovaných plodín pri minimálnej intenzite hnojenia. V súčasnej dobe sme svedkami pozoruhodného fenoménu, že pôda pri nízkej úrovni hnojenia v značnej miere pokrýva potrebnú úroveň výživy z pôdnych zdrojov (stará zásoba). Ide o normatívy exportu živín a osobitne dusíka (25 kg/t zrna) na programovanú úroveň úrody pšenice (5 – 7 t/ha). Treba sa však zamyslieť nad tým, dokedy budú naše pôdy schopné dotovať potreby porastu pri terajšom trende obmedzeného hnojenia a nakoniec i kultivácie pôdy. Zvýšenie pôdnej úrodnosti prednostne iba prostredníctvom optimalizácie prírodných pôdotvorných procesov s dominanciou humifikačných procesov prostredníctvom akumulácie organickej hmoty je časovo veľmi dlhodobý proces, ktorý neumožní pokryť momentálne potreby živín pestovaných plodín.
Realizácia formulovaných cieľov RP v praktickej činnosti pestovateľov vyžaduje exaktne definovať reálny terajší stav kvality pôdy a na základe toho definovať adekvátne účinné spôsoby jej regenerácie. Úroveň kvality pôdy by mala byť vyjadrená kvalitatívnymi a kvantitatívnymi parametrami fyzikálno-chemických a biologických vlastností pôdy. Pôdna úrodnosť je definovaná komplexom nasledovných fyzikálno-chemických parametrov a biologických vlastností pôdy ako napr. obsahom humusu > 2,5 %, pôdnou reakciou v rozpätí od slabo kyslej po slabo zásaditú (6,5 – 7,5 pH), nasýtením bázickými katiónmi a sorpčným komplexom (na úrovni 80 %), vodostálou drobnohrudkovitou štruktúrou, mikrobiologickou aktivitou, pôdou dobre prevzdušnenou s podielom plynnej fázy okolo 20 – 30 %, hĺbkou pôdneho profilu a osobitne humusového horizontu, optimálnou zásobou prístupných makroživín (N, P, K, S, Ca, Mg) a mikroživín (Fe, Mn, Zn, B, Mo, Cu), dobrého vzdušného, vodného a tepelného režimu. Dôležitou vlastnosťou je vyrovnaný reliéf pozemku, ktorý vylučuje alebo minimalizuje vodnú a veternú eróziu a vytvára priaznivé podmienky pre využitie najrôznejších vysokovýkonných mechanizmov. Ďalej osobitne treba hodnotiť stav fyzikálnej štruktúry pôdy. Okrem obsahu prírodných minerálnych a organických látok, rastlinnej a mikrobiálnej biomasy je potrebné určiť prítomnosť v pôde aj syntetických organických cudzorodých látok, akými sú herbicídy, pesticídy, xenobiotiká, inhibítory enzymatických reakcií, syntetické deriváty morforegulátorov a ich antagonistov, ale aj obsah ťažkých kovov (najmä Pb, Cd, As), ktoré určujú úroveň pôdnej hygieny a významne podmieňujú pôdnu úrodnosť. Iba na základe poznania reálnej kvality pôdy je možné definovať konkrétne spôsoby jej regenerácie. Preto voľba regeneratívneho poľnohospodárstva nemôže byť iba cieľom pestovateľa pre získanie doplňujúcich finančných dotácií, ale vedecky zdôvodnená a opodstatnená agronomická nevyhnutnosť. Pojem regeneratívne poľnohospodárstvo vyjadruje predovšetkým prístup k spôsobu hospodárenia, pri ktorom sa obmedzuje využitie klasickej orby a použitie priemyselných hnojív, ktoré vraj znižujú pôdnu úrodnosť (?). Zástancovia novej technológie pestovania konštatujú, že vraj „chemikálie spôsobili stav mŕtvej pôdy“, pritom chýba vysvetlenie, aké chemikálie a aké procesy boli ovplyvnené negatívne, ktoré sú zodpovedné za pôdnu úrodnosť(?). Analogicky je potrebné definovať vlastnosti mŕtvej pôdy. I napriek permanentne nízkej priemernej úrovni hnojenia cca 80 kg/ha dusíka sú pravidelne dosahované úrody obilnín okolo 5 – 7 t/ha, predsa takéto pôdy v žiadnom prípade nemôžeme klasifikovať ako mŕtve pôdy. Iba vysoká produkčná výkonnosť ornej pôdy umožňuje naplniť požiadavky porastu na živiny a zabezpečiť ekonomickú úroveň hospodárenia na pôde.
Nemali by sme pochybovať, že priemyselné hnojivá v prvom rade poskytujú nevyhnutné chemické látky – živiny (najmä dusík, fosfor, draslík, síru, vápnik, horčík a mikroelementy), ktoré sú pre rastliny, ale aj pre mikroorganizmy nenahraditeľné (esenciálne). Aplikáciou priemyselných hnojív iba nahradzujeme živiny odčerpané z pôdy úrodou, preto názory o ich škodlivosti sú mimoriadne kontroverzné. Negatívny vplyv na pôdnu hygienu, najmä na obsah a zloženie mikroflóry, ale aj pôdnu úrodnosť vykazujú predovšetkým rezíduá fyziologických jedov, akými sú pesticídy, xenobiotiká, ďalej ťažké kovy a syntetické ťažko biodegradovateľné cudzorodé látky. V žiadnom prípade priemyselné hnojivá, ktoré sú zložené iba z esenciálnych živín nepatria do kategórie cudzorodých a toxických látok! Preto ani nie je reálne, aby priemyselné hnojivá negatívne ovplyvnili mikrobiálnu aktivitu a spôsobili fenomén pôdnej únavy.
Je nevyhnutné, aby rezort rozhodol o tom, či chceme mať pôdy kvázi ako prírodný útvar s „muzeálnou“ hodnotou alebo potrebujeme pôdy ako výrobný prostriedok tzn. pôdy produkčné, schopné zabezpečiť predpoklady potravinovej bezpečnosti štátu. V závislosti od vízie a poslania rastlinnej výroby treba voliť aj adekvátne technologické systémy. Ďalej je potrebné si uvedomiť, že okrem pôdnej úrodnosti pôda sa vyznačuje aj produkčnou vitalitou. Preto prioritný akcent musí byť smerovaný na produkčné parametre pôdy, ktoré určujú schopnosť pôdy poskytnúť úrodu pestovaných plodín. Úrodnosť v žiadnom prípade nemôže byť samoúčelná, ale je úzko závislá od jej produkčnej schopnosti, ktorá je podmienená parametrami úrodnosti (bonity) v interakcii s vonkajšími ekologickými a špeciálne klimatickými podmienkami. Predovšetkým produkčná kondícia pôdy je schopná zabezpečiť stabilne vysoké úrody pestovaných plodín.
Zástancovia regeneratívneho poľnohospodárstva tvrdia, že intenzívne obhospodarované pôdy na Slovensku v rámci konvenčných systémov pestovaniav dôsledku používania chemických hnojív a necitlivej mechanizácie spôsobili nadmerné zaťaženie pôdy, ktoré narušilo biologickú rovnováhu pôdnych procesov. V dôsledku toho vraj vznikajú vážne produkčne riziká, ktoré spôsobujú stav vyčerpania a znehodnotenia jej úrodnosti, čo je príčinou pôdnej únavy. Nepokladám za pravdepodobné, aby na pôde kultivovanej, riadne obhospodarovanej podľa zásad agronomickej vedy, kde živiny odčerpané úrodou sú nahradené hnojením, nastali také chemicko-biologické zmeny, ktoré by vyvolali fenomén pôdnej únavy. Treba konštatovať, že i napriek nízkemu obsahu humusu, plytkému humusovému horizontu a vôbec pôdneho profilu, naše pôdy sa vyznačujú dobrou úrodnosťou a produkčnou kondíciou. Je to predovšetkým dôsledok rozumnej kultivácie a hospodárenia na ornej pôde v minulosti.
Nepokladám za opodstatnené v slovenských podmienkach plošne realizovať dogmy systému regeneratívneho poľnohospodárstva. Je potrebné si uvedomiť, že iba pôda, ktorá je pravidelne a správne podľa agronomických zásad kultivovaná (v zmysle obrábaná), stáva sa aj „kultúrnou“, nadobúda vlastnosti akými je jej úrodnosť a produkčná výkonnosť. Celina sa síce môže vyznačovať vysokou pôdnou úrodnosťou, avšak jej produkčná schopnosť nemusí byť dostatočná. Domnievam sa, že propagátori rôznych extenzívnych foriem hospodárenia na pôde predovšetkým sledujú zníženie produkčnej výkonnosti nášho poľnohospodárstva, a tým prispievajú k obmedzeniu konkurenčnej výhody našich pestovateľov na globálnom komoditnom trhu a totálnej závislosti štátu na poľnohospodárskych produktoch a potravín zo zahraničia. V žiadnom prípade plošné uplatňovanie systémov RP v globálnom rozsahu nemôže byť prostriedkom na riešenie potravinovej krízy a radikálneho riešenia hladovania viac ako jednej miliardy ľudí na Zemi.
Treba konštatovať, že propagovaný trend regeneratívneho pestovania nie je podložený agronomickými paradigmami a oficiálnymi stanoviskami autoritatívnych svetových organizácií, akými je FAO, WHO a pestovateľských spoločností, vrátane producentov agrokomodít. Ide o hypotetické a snáď i naivné ochranárske predstavy. Môžeme iba predpokladať, že niektorých pestovateľov zaujíma iba lacná vidina, ako bez veľa práce získať doplňujúce finančné zdroje. V terajšej dobe absentujú vedecké výsledky dlhodobého vplyvu na základné pôdne parametre a jej produkčnú výkonnosť. Je pochopiteľné, že pôdy, ktoré v priebehu 50 – 70 rokov boli primerane hnojené, sú pri súčasnom obmedzovaní dávok priemyselných hnojív schopné niekoľko vegetačných ročníkov naplniť prijateľnú úrodu.
Z prezentovanej analýzy je evidentné, že regeneratívne hospodárenie v sebe integruje viaceré variantné formy ekologických „zelených“ technológií a šetrných pôdoochranných spôsobov obrábania pôdy. Vývoj nových metód, foriem a technológií sa v žiadnom prípade nekončí regeneratívnym poľnohospodárstvom, ale bude sa naďalej rozvíjať o nové systémy pestovania. Treba predpokladať, že ďalší rozvoj rastlinnej výroby bude závislý predovšetkým od uplatnenia nových vysokoúrodných a plne adaptabilných genotypov na terajšie špecifické agroekologické podmienky, ďalej od nových širokospektrálnych formulácií hnojív a od výkonnej technickej úrovne mechanizácie, čo umožní významne zvýšiť produkčnú výkonnosť poľnohospodárstva. Treba rátať aj s nárastom rastlinnej produkcie dopestovanej bez pôdy v podmienkach hydropónií, ale aj so spôsobmi vertikálneho farmárčenia a ďalšími novými formami produkčného procesu.
Autor: prof. Ing. Ivan Michalík, DrSc., Nitra
