Ekologické poľnohospodárstvo – 30 % na Slovensku?

Poľnohospodárske systémy z hľadiska ich udržateľnosti boli zatriedené do základných typov – trhovo orientované a ekosystémovo orientované .

Cieľom trhovo orientovaných systémov (napr. konvenčné – intenzívne poľnohospodárstvo – KIP) je dosiahnutie maximálneho zisku z produkcie. Usilujú sa o čo najväčšie rozdiely medzi nákladmi a príjmami, čo prináša so sebou základný rozpor medzi ziskom a prírodným prostredím. Príčinou konfliktov je jednostranný prístup zameraný na maximalizáciu produkcie.

Smer orientovaný na rozvoj ekosystémov (prevažná väčšina alternatívnych systémov) chápe poľnohospodárstvo ako činnosť zameranú na tvorbu fungujúcich agroekosystémov, zabezpečujúcich dostatočnú a trvalú produkciu kvalitnejších potravín. Pri významnom znížení vstupov dodatkovej energie sú proekologické systémy hospodárenia na pôde oveľa stabilnejšie a z hľadiska biodiverzity významnejšie ako systémy intenzívneho poľnohospodárstva.

Oba typy systémov majú svoje silné a slabé stránky. Preto bol logicky vytvorený aj stredný smer integrujúci prednosti oboch vyššie uvedených systémov. Tento smer sa nazýva integrovaná produkcia – IP a vznikol ako tzv. tretia cesta – zlatá cesta.

V relatívne krátkej budúcnosti by sme mohli očakávať, že v podmienkach Slovenska budeme na 30 % p. p. využívať intenzívne, na 40 % integrované a na 30 % ekologické poľnohospodárske systémy.

Konvenčné intenzívne poľnohospodárstvo aj napriek tomu, že je náročné na vysoké vklady (tak energetické, ako aj finančné), stále je v našich agroklimatických podmienkach (predovšetkým v tých najprodukčnejších) najvýkonnejším a hlavne najspoľahlivejším systémom hospodárenia na pôde (v trhovom systéme hospodárstva). Pokiaľ však ide o jeho negatívne vplyvy na základné zložky a systémy krajinného priestoru vrátane človeka a ľudskej spoločnosti ako takej, respektíve ohrozenosti života na Zemi, je jedným z významných zdrojov. Preto v niekoľkých ostatných desiatkach rokov sa snažíme hľadať také systémy hospodárenia na poľnohospodárskej pôde, ktoré by tieto jeho negatíva významne obmedzili, prípadne až úplne eliminovali. Z tohto pohľadu sa ako najvhodnejšia alternatíva javí ekologické poľnohospodárstvo (EP), k čomu však musíme doplniť, že tento systém hospodárenia je spravidla málo produkčný a jeho produkcia je v konečnom dôsledku preukazne drahšia, respektíve nie dostupná pre každého.

Ľudstvo je dnes viac než kedykoľvek pred tým v rozhodujúcej miere závislé od pôdy. Pôda je zdrojom pre potraviny a suroviny, bez ktorých by rozvoj ľudskej civilizácie nebol možný. Pôda je životným priestorom a potravinovou bázou aj pre ostatné organizmy.

všetci chceme viacej peňazí, o ktorých aj tak vieme, že ich nikdy nebude dosť, a ak ich bude veľa, bude to ešte horšie, než keby vôbec neboli.

Musíme si uvedomiť, že správne hospodárenie na pôde a s pôdou, bude základom ďalšej existencie nielen  poľnohospodárstva, ale aj celej ľudskej spoločnosti.

Poľnohospodárstvo, na rozdiel od iných odvetví hospodárstva, má niekoľko zvláštností. Priestorovo je veľmi rozsiahle, pretože základným výrobným prostriedkom je pôda. Vo veľkej miere je závislé od prírodných najmä klimatických podmienok, pretože pôsobí vo voľnom krajinnom priestore. Často naň pôsobia rôzne negatívne faktory, ktoré vyplývajú z rozličných aktivít ľudí v krajinnom priestore, v ktorom pôda je rozhodujúcou zložkou a je tiež životným priestorom aj pre všetky ostatné prvky prírodnej krajiny.

Aj napriek takejto jej rozhodujúcej funkcii, správame sa k našej pôde „macošsky“. Kým v roku 2001 sme na Slovensku evidovali okolo 2 450 000 ha poľnohospodárskej pôdy, z čoho bolo okolo 1 620 000 ha ornej pôdy, tak v roku 2020, podľa údajov zo Zelenej správy, sme využívali 1 856 129 ha poľnohospodárskej pôdy, z ktorej bolo 1 326 479 ha ornej.

Pokiaľ podiel evidovanej ornej z evidovanej poľnohospodárskej v roku 2001 bol okolo 62 %, podiel využívanej ornej pôdy z využívanej poľnohospodárskej pôdy v roku 2020 bol o 10 % vyšší a predstavoval takmer 72 %. Niektoré zdroje uvádzajú, že za ostatných 15 rokov sme na Slovensku prišli o 70 000 ha poľnohospodárskej pôdy a od vzniku samostatnej Slovenskej republiky (1993), do roku 2020 to je 110 000 ha. Matematicky sú tu veľké rozdiely v neprospech využívanej pôdy tak poľnohospodárskej, ako aj ornej. Vzniká tu veľmi dramatická, ak nie až tragická otázka: „Kde sú chýbajúce hektáre pôdy?“

Poľnohospodárska pôda zaniká aj výstavbou ciest, priemyselných, obchodných a obytných objektov, ale aj neobrábaním (nevyužívaním) a zarastaním plôch. Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky do roku 2020 podiel zastavaných plôch vzrástol o 110 257 ha. Rozloha záhrad oproti roku 1998 klesla o vyše 66 %, plocha sadov a viníc spolu takmer o 19 %. Plocha ornej pôdy pre tieto účely poklesla o 4,2 %.

Zvyšuje sa stupeň antropizácie územia a zmenšuje sa úroveň ekologickej stability krajiny.

Trhový mechanizmus sa prejavil aj v zmene štruktúry pestovaných plodín. Plocha energetických plodín (kukurica, repka, slnečnica a pod.) sa zvýšila takmer o 200 %. Najväčší pokles zaznamenalo pestovanie krmovín, repy cukrovej, zemiakov, chmeľu, viniča hroznorodého, ovocia a zeleniny. Plochy zeleniny v období rokov 1998 až 2006 poklesli až o 82 % a plochy obilnín o 12 %. Významne sa znížili aj stavy hospodárskych zvierat, a to v rokoch 1998 až 2020 o 22 až o 64 % (podľa druhov, od hydiny po ošípané).

Veľký pokles zaznamenalo používanie priemyselných hnojív – z 268 kg č. ž. NPK na ha p. p. v roku 1988, na 84 kg č. ž. NPK na ha využívanej pôdy v roku 2020. Porovnateľný pokles zaznamenali aj pesticídy (z 20-tisíc ton na zhruba 5-tisíc ton celkovej spotreby v SR).

Predchádzajúce údaje v podstate svedčia o tom, že vo všeobecnosti dnes o poľnohospodárstve na Slovensku sa nedá hovoriť ako o intenzívnom, ale skôr o proekologickom ako je Low-input spôsob (relatívne systém) hospodárenia – LIS. Tento spôsob hospodárenia nie je príliš vzdialený od integrovanej produkcie a tiež od ekologického poľnohospodárstva. V súvislosti so súčasným trendom pre poľnohospodárstvo v EÚ by bolo vhodné túto skutočnosť využiť, implementovať značnú časť poľnohospodárskych plôch do integrovanej produkcie a do ekologického poľnohospodárstva. V horizonte asi tak jednej generácie by na Slovensku, ako už bolo spomínané, pomer medzi konvenčnou – intenzívnou produkciou, integrovanou a ekologickou mohol byť 30 % – 40 % – 30 %. Pri veľmi rozumnom vyjednávaní na pôde EÚ by pri takej stratégii mohlo do slovenského poľnohospodárstva plynúť podstatne viac finančných zdrojov, než aké dostávame dnes. Paradoxom by mohlo byť to, že aj napriek prevažujúcim proekologickým systémom hospodárenia na poľnohospodárskej pôde Slovenska by sa týmto poľnohospodárstvo u nás mohlo „zintenzívniť“, respektíve mohli by sme takýmto spôsobom výrazne zvýšiť poľnohospodársku produkciu. Čo by viedlo k primeranejšej sebestačnosti, vyššej zamestnanosti, lepšej prosperite poľnohospodárov, ku kvalitnejším potravinám a súčasne s tým by sme napĺňali aj požiadavky na ochranu zložiek a systémov životného prostredia. Oproti orientačnej priemernej poľnohospodárskej produkcii prepočítanej na jeden milión obyvateľov EÚ, čo sú zhruba 4 miliardy eur, na Slovensku sú to iba 2 miliardy. Ak zoberieme do úvahy u nás žijúci počet obyvateľov, ak by sme sa chceli dostať na priemer EÚ, mali by mali zvýšiť produkciu zhruba na 5 miliárd eur, čiže ju zvýšiť viac ako dvojnásobne. Toto, samozrejme, nie je nič nereálne, veď za ostaté tri desaťročia sme si pre to vytvorili značné „rezervy“.

Ekologické poľnohospodárstvo má u nás pozitívny trend vývoja. Postupne sa plocha poľnohospodárskej pôdy obhospodarovaná týmto systémom zväčšuje a v súčasnosti prekročila 10,% z plochy p. p. Zámer do roku 2030 obhospodarovať EP 13,5 % p. p. je takto reálny a je možnosť aj naplniť ciel EÚ, ktorý predstavuje 15 %. (Zámer EÚ je ekologickým poľnohospodárstvom obhospodarovať 25 % ornej pôdy.) Na Slovensku v súčasnosti z ekologicky využívanej pôdy, sú dve tretiny TTP a iba jedna tretina pôda orná, kým v EÚ to je jedna k jednej.  

Ak zvážime skutočnosť, že naše Slovensko má veľmi rozdielne agroklimatické podmienky, prichádzame na to, že môžeme mať aj veľmi rozdielne systémy hospodárenia. Máme okolo 40 % p. p. v oblastiach (oblasti s veľmi rozptýleným osídlením, oblasti lúčno–pasienkové), v ktorých by bolo najvhodnejším systémom hospodárenia práve EP a IP, v rámci ktorých by sa vhodne mohli uplatňovať pôdoochranné systémy. Pre pôdoochranný (konzervačný) systém obrábania pôdy je dôležitou podmienkou to, aby minimálne 30 % pozberových zvyškov po predplodine zostalo na povrchu pôdy. Z toho nepriamo vyplýva, že by malo ísť o bezorbovú technológiu s rozličným množstvom nastielanej hmoty a s rozličným spôsobom kyprenia pôdy, až po priamu sejbu do neobrábanej pôdy. Takéto pôdoochranné obrábanie pôdy je porovnateľne využiteľné nielen v EP, ale aj v IP a aj v KIP. Význam pôdoochranného obrábania pôdy sa zvyšuje s rizikom ohrozenia pôdy predovšetkým eróziou, nedostatočnou návratnosťou organickej hmoty do nej a pod. Primárnym cieľom je zabezpečenie trvalej prirodzenej úrodnosti pôdy na doterajšej úrovni, respektíve zabránenie ďalšiemu jej znižovaniu.

V rámci EP a pôdoochrannej technológie (ale aj v IP a aj v KIP) by bolo vhodné používať aj ďalšie prvky proekologického hospodárenia, ako napríklad nastielanie pôdy (väčším množstvom nastielanej hmoty, než to vyžaduje vlastné pôdoochranné obrábanie) a podobne. Tu je najdôležitejšie dlhodobo zabezpečiť neustály dostatok rastlinných zvyškov na povrchu pôdy a tento vytvorený systém, nenarušiť orbou. ¨

Pri všetkých, takpovediac nových (alternatívnych) technológiách hospodárenia, predovšetkým na ornej pôde, je najnáročnejší a najrizikovejší prechod, respektíve konverzia a po nej prvé roky (3 – 6) využívania alternatívnej technológie. Najdôležitejšia je vytrvalosť a trpezlivosť hospodára, ktorá musí byť významne podporovaná tak zo strany EÚ, ako aj národného hospodárstva. Inými slovami povedané: Pôda sa musí prispôsobiť novému technologickému systému jej využívania, ktorý bude pre ňu v konečnom dôsledku prirodzenejším (normálnejším), ako aj zvládnuteľným. V pôde sa budú upravovať jej vlastnosti (objemová hmotnosť, pórovitosť…) a režimy (vodo–vzdušný, biologický, chemický ..), na čo je potrebný aj určitý čas.

Po niekoľkých rokoch sa významne zvyšuje retenčná (akumulačná – infiltračná) schopnosť pôdy pre vodu z dôvodu zlepšenia objemovej hmotnosti, pórovitosti, štruktúrnosti, spojitosti pórov a pod. Toto všetko sa zlepšuje v spojitosti so zlepšovaním biologických vlastností pôdy, ktoré primárne závisia od dostatku organickej hmoty rozličného pôvodu (pozberové zvyšky, zelené hnojenie) a od spôsobu hospodárenia s nimi (predovšetkým nastielanie). Narúšanie pôdy mechanickým spôsobom je potrebné minimalizovať až odstrániť (s výnimkou sejby). Základom je, aby sme všetky organické látky, ktoré v procese poľnohospodárskych činností vyprodukujeme a nevieme ich finančne efektívne zhodnotiť, poskytli pôde, a to takým spôsobom, aby pôda opäť významne ožila (rozšírením a zvýšením biodiverzity tak makro-, ako aj mikroorganizmov a výrazným zvýšením ich aktivity). Vlastné pozberové zvyšky spravidla pri bilancovaní organickej hmoty v produkčnom procese tvoria zhruba iba polovicu množstva, ktoré potrebujeme na to, aby jej bilancia bola vyvážená. Z toho vyplýva potreba dodávať pôde porovnateľné množstvo organickej hmoty náhradným spôsobom, lepšie povedané – náhradným systémom.

Veľký význam pri všetkých spomínaných systémoch hospodárenia na pôde bude mať princíp uzatvoreného kolobehu živín a energie a systém stále zelenej pôdy, ktorý pomôže napĺňať proekologické ciele nielen v agroekosystéme, ale v celom krajinnom priestore.

Zvládnutie týchto „nových“ technológií je spravidla podstatne náročnejšie na pôdach ťažkého – ílovitého charakteru. Sú to spravidla pôdy vlhkejšie a studenšie a v spojitosti s nastielaním bez kyprenia sa významne odďaľujú niektoré agrotechnické termíny (hlavne sejba skorých jarných plodín).

V literatúre sa niekedy stretávame s tým, že úrody viacerých plodín v týchto systémoch hospodárenia sú porovnateľné, prípadne niekedy dokonca vyššie, než v konvenčnom intenzívnom poľnohospodárstve. Toto určite nemôžeme očakávať vo všeobecnosti a hlavne nie v prvých rokoch (4 až 6, prípadne aj viac) po implementácii (využívaní) spomínaných technológií.

Tiež je najvyšší čas začať nielen teoreticky, ale aj prakticky uplatňovať prvky, respektíve systémy agro-silvo–pastorálne (orná pôda – les, respektíve stromy pre poľnohospodárske využitie – trávne porasty), ktoré by tiež boli v spomínaných oblastiach (a nielen v nich) efektívne využiteľné. Aj význam agro–silvo–pastorálnych systémov sa spravidla zvyšuje s mierou ohrozenia pôdy podobnými faktormi, ako boli uvedené pri pôdoochrannom obrábaní. Ďalším veľmi dôležitým dôvodom pre využívanie týchto systémov v najprodukčnejších oblastiach – čiže v oblastiach, kde prevažuje konvenčné – intenzívne poľnohospodárstvo, je veľký nedostatok „zelenej infraštruktúry“, respektíve chýbajúci ÚZES – Územný systém ekologickej stability. Tento, okrem iného, môže do poľnohospodárskej krajiny opätovne „prinavrátiť život“ a všetko to, čo môže pozitívne vplývať na takúto krajinu a poľnohospodárstvo v nej.

Obmedzeným používaním pluhu by sme významne obmedzili tak orbovú eróziu, ako aj produkciu najvýznamnejšieho skleníkového plynu – oxidu uhličitého. Primárne by sme takto znížili rozklad (mineralizáciu) organickej hmoty v pôde a lepšie zachovávali jej prirodzenú úrodnosť. Pri využívaní konvenčného – intenzívneho poľnohospodárstva založeného na intenzívnom obrábaní (predovšetkým obracaním a kyprením) a na ďalších intenzifikačných prvkoch sa z pôdy do atmosféry uvoľní množstvo oxidu uhličitého porovnateľné s tým, ktoré v priebehu fotosyntézy z atmosféry pútajú pestované plodiny. Pokiaľ by sme úplne prestali pôdu obrábať – No–till (priama sejba), tak množstvo uvoľneného oxidu uhličitého do atmosféry by mohlo klesnúť o polovicu. Poľnohospodárstvo by takto významne mohlo obmedziť otepľovací trend na Zemi, ale nesmelo by to ísť na úkor zníženia poľnohospodárskej produkcie.

Územie Slovenska sa vyznačuje veľkým prírodným a kultúrno–historickým bohatstvom, ktoré by sme mali chrániť a zveľaďovať. Z takmer 3-tisíc obytných sídiel, viac než 95 % tvoria sídla vidiecke, ktoré z celkového priestoru zaberajú 86 % z plochy územia. Poľnohospodárska pôda tvorí 48,5 %, z čoho je 60 % pôda orná, a tak Slovensko môžeme považovať za vidiecku a poľnohospodársku krajinu. Toto môžeme ešte podoprieť aj skutočnosťou, že v rámci súčasnej Európskej únie máme najvyšší podiel obyvateľov, ktorí žijú na vidieku. Únia má záujem na tom, aby sa vidiek zachoval, a preto sa ho snaží aj významne podporovať.

Nevyužívanej pôdy na Slovensku už 30 rokov stále pribúda. Prinavrátiť značnú časť z nej k predchádzajúcemu spôsobu využívania by bolo nielen mimoriadne nákladné, ale aj neperspektívne.

Ale v rámci ekologického poľnohospodárstva, integrovanej produkcie, v agro–silvo–pastorálnych systémoch a v nich uplatňovanom  pôdoochrannom obrábaní pôdy bude možné prinavrátiť k efektívne využívanej poľnohospodárskej pôde na Slovensku veľký podiel týchto pôd, ktoré sú dnes „stratené“. Menší podiel by pravdepodobne bolo najvhodnejšie delimitovať predovšetkým do pôdy lesnej, kde by bola najlepšie chránená a zároveň by aj najlepšie plnila svoju prirodzenú funkciu.

Prekážok rozličného charakteru je síce veľa, ale ak zvážime, že na Slovensku ešte stále máme veľa rozumných, vzdelaných a pre poľnohospodárstvo oddaných ľudí, dá sa tento všeobecný progres zvládnuť. Okrem iného musíme aj na Slovensku trochu viac environmentálne cítiť a pracovať.

Na šťastie, v porovnaní s mnohými inými krajinami máme naše Slovensko podstatne zachovalejšie, než si myslíme, a tak si ho zachovávajme a zlepšujme. Zdroje sa nájdu, ale samé od seba k nám neprídu.

Autori: Ing. Jozef Smatana, PhD., Doc. Ing. Štefan Týr, PhD., Ústav agronomických vied, FAPZ, SPU v Nitre