Výživa zahrňuje zložité procesy príjmu a metabolizmu minerálnych látok (živín), ktoré tvoria integrálnu súčasť výmeny látok a energie medzi organizmom a prostredím. Hnojením vytvárame súlad medzi biologickými potrebami porastu na živiny a prístupnými zdrojmi živín v pôde. Hnojením eliminujeme deficit prístupných živín v pôde, čo do množstva a chemickej formy, ale aj ich vzájomného pomeru.
Občas sme konfrontovaní s agronomicky neprimeranými názormi, ktoré vychádzajú z predstavy, že treba prioritne hnojiť nie porast pestovaných plodín ale pôdne mikroorganizmy, ktoré akoby vykonávali úlohu „kuchárov“ pre rastliny. Je namieste si pripomenúť výrok významného francúzskeho chemika Bussingaulta, ktorý ešte v roku 1834 vyslovil názor, že o potrebe živín je žiaduce sa „opýtať na mienku samotnej rastliny, čo jej chýba“. Agronomická veda exaktne kvantifikovala fyziologické limity potreby živín pre optimálny rast porastu a tvorbu programovanej úrody, preto prioritná úloha pestovateľa je zabezpečiť potreby porastu na živiny z pôdnych zdrojov a aplikovaných hnojív. Hnojivá síce aplikujeme do pôdy, alebo foliárne na nadzemné orgány (hnojenie na list), avšak s jediným cieľom, aby sme zabezpečili biologické potreby porastu na živiny. Analogicky v humánnej výžive zabezpečujeme prioritne iba potreby organizmu na základné živiny. Predsa nekonzumujeme požívatiny, aby sme zabezpečili potreby črevnej mikroflóry na základne živiny. Preto i aplikácia hnojív do pôdy nie je cielene zameraná na optimalizáciu výživy mikroorganizmov. I napriek tomu činnosť saprofitných mikroorganizmov a predovšetkým koreňovej mykorízy – rizosféry v rozklade odumretých zvyškov organického pôvodu je nenahraditeľná, ktorá umožňuje mobilizáciu živín v pôde. Mineralizáciou organickej hmoty (hydrolýza, oxidácia a redukcia) a enzymatickou transformáciou foriem dusíka v rámci aminizácie, amonizácie a nirifikácie, ktorú uskutočňujú mikroorganizmy, vznikajú prístupné anorganické zdroje dusíka a fosforu. Ďalej je žiaduce evidovať rozdiely v tom, že výživa rastlín a mikroorganizmov je diametrálne odlišná. Kým rastliny patria medzi autotrofné (presnejšie fotolitotrofné) organizmy, naproti tomu mikroorganizmy sú heterotrofné. Mikroorganizmy pre svoj rast na rozdiel od rastlín prioritne potrebujú najmä metabolizovateľné zdroje organického uhlíka, ktoré výlučne získavajú z organických substrátov vrátane organického hnojiva a rastlinných zvyškov. Výživa mikroorganizmov je dominantne organická (presnejšie výživa organickým uhlíkom) a naproti tomu výživa rastlín je striktne minerálna (anorganická) vrátané anorganického uhlíka. Takže názory na hnojenie pôdy (rozumej mikroorganizmov) na úkor pestovaných plodín vyznievajú nie iba absurdne, ale aj kontraproduktívne. Pôdne mikroorganizmy pestovaným plodinám vytvárajú prístupné zdroje dusíka, čiastočne fosforu a zároveň predstavujú aj účinnú konkurenciu najmä v príjme dusíka, čo tvorí podstatu tzv. biologickej sorpcie. Preto je dôležité udržiavať v pôde prijateľný pomer uhlíka a dusíka s cieľom minimalizovať stav známy ako dusíkatá depresia. Za kritický pomer C : N sa pokladajú hodnoty, ktoré presahujú optimálne údaje >20-25:1.
Autor: prof. Ing. Ivan Michalík DrSc., Nitra
