Zmena klímy sa stáva jednou z najväčších výziev environmentálnej politiky 21. storočia. Správa Svetového ekonomického fóra o globálnych rizikách (WEFGR, 2017) zaradila medzi 5 najväčších globálnych rizík popri zbraniach hromadného ničenia, štyri riziká nejakým spôsobom spojené so zmenami klímy a to (I) extrémy počasia, (II) vodnú krízu, (III) prírodné katastrofy a (IV) zlyhanie mitigačných (eliminačných) a adaptačných (prispôsobovacích) opatrení proti klimatickej zmene.
Poľnohospodárstvo tiež prispieva k zmene klímy a zároveň je touto zmenou významne ovplyvnené.
V Európe a na celom svete sú čoraz viac citeľné dôsledky zmeny klímy. Priemerná globálna teplota sa aj naďalej zvyšuje. Menia sa niektoré prírodné procesy aj zrážkové modely, topia sa ľadovce, hladiny morí stúpajú a zvyšuje sa teplota vody v oceánoch.
Aj keď sú prejavy zmeny klímy na celom svete a v regiónoch rôzne, jej nepriaznivé dôsledky na sociálno-ekonomické a prírodné systémy sú stále významnejšie a vyžadujú si aktívne riešenie. Globálne otepľovanie jednoznačne prebieha, je rýchlejšie, ako predpokladali niektoré scenáre v minulosti. Aktualizovaný lineárny trend (1906 – 2005) vykazuje nárast teploty o 0,74 °C (v posledných 50 – tich rokoch vykazuje priemerný trend otepľovania o 0,13 °C za 10 rokov). Do roku 2100 sa môže Zem otepliť v priemere o 1,5 až 4,5 °C v porovnaní s pred industriálnou úrovňou. Pokračujúci nárast teploty vzduchu bude mať za následok zníženie schopnosti zemského povrchu (vrátane morí a oceánov) pohlcovať CO2. Je veľmi pravdepodobné, že stále častejšie sa budú vyskytovať obdobia s extrémne vysokými teplotami a prívalovými zrážkami. Nárast teploty o 1,5 až 2,5 °C spôsobí, že bude ovplyvnených 20 až 30 % rastlinných a živočíšnych druhov a stovky miliónov obyvateľov planéty budú trpieť nedostatkom vody. Podľa najpesimistickejších scenárov, sa teplota vzduchu do konca tohoto storočia na Zemi, zvýši asi o 7 °C a hladina oceánov sa zvýši probližne o 0,6 m. Koncentrácie atmosférického oxidu uhličitého, metánu a oxidu dusného stúpli na úrovne, ktoré presahujú úrovne za posledných 800-tisíc rokov, a to najmä v dôsledku ľudskej činnosti, akou je napríklad produkcia emisií zo spaľovania fosílnych palív alebo zo zmeny využívania pôdy a odlesňovania.
Podiel na produkcii rozhodujúceho skleníkového plynu – CO2, podľa zdrojov, v roku 2014 bol nasledujúci: 37 % – výroba elektrickej energie, 31 % – doprava, 15 % – priemysel, 10 % – bývanie a služby, 7 % – ostatné. Poľnohospodárstvo považujeme vo všeobecnosti za indiferentné – v rámci bilancie produkcie a viazania CO2, je táto bilancia vyvážená – koľko kysličníka uhličitého sa v priebehu roka, pri poľnohospodárskej činnosti, do atmosféry uvoľní, toľko sa aj z atmosféry pomocou fotosyntézy viaže do novej organickej hmoty poľnohospodárskych plodín a kultúr.
Produkcia CO2 podľa štátov v mld. t a z toho vyplývajúci percentuálny podiel z celosvetovej produkcie (35,890 t) je nasledovná: 1. Čína – 9,680 t (27,0 %), 2. USA – 5,561 t (15,5 %), 3. EÚ – 3,420 t (9,5 %), 4. India – 2, 597 t (7,2 %), 5. Rusko – 1,595 t (4,4 %), 6. Japonsko – 1,232 t (3,4 %), 7. Indonézia – 0,641 t (1,8 %), 8. Irán – 0,616 t (1,7 %), 9. Saudská Arábia – 0,602 t (1,7 %) a 10. Južná Kórea – 0,599 t (1,6 %).
Spolu týchto desať najväčších znečisťovateľov atmosféry s CO2, vyprodukujú ho 73,8 %, čo sú v podstate tri štvrtiny jeho celosvetovej ročnej produkcie.
V strednej Európe sa od konca 19. storočia zvýšila priemerná teplota vzduchu tak v teplom, ako aj v chladnom polroku približne o 2 °C. Rast teploty v ostatních 37 rokoch (od roku 1980) bol výrazne nejvyšší za celú éru meteorologických meraní v strednej Európe (od roku 1775) a je zrejme najvyšší aj za ostatních 2 000 rokov za rovnaký časový úsek. Úhrny zrážok nemajú od konca 19. storočia v strednej Európe významný trend, zvýšila sa ale ich premenlivosť.
V druhej polovici 21. storočia by sa mala dosiahnuť uhlíková neutralita, teda malo by sa vypustiť len toľko emisií skleníkových plynov, koľko ekosystémy dokážu zachytiť.
Podľa SHMÚ bola v roku 2018, na doteraz najväčšom počte pozorovacích staníc v rámci Slovenska, dosiahnutá priemerná ročná teplota vzduchu 12 až 13 °C, pričom niektoré teploty boli zaznamenané vôbec po prvýkrát v histórii meteorologických meraní na Slovensku.
Riešením, ktoré by malo v konečnom výsledku zabrániť, alebo aspoň minimalizovať riziká a negatívne dôsledky zmeny klímy, je kombinácia opatrení zameraných na znižovanie emisií skleníkových plynov s opatreniami, ktoré znížia zraniteľnosť a umožnia adaptáciu človeka a ekosystémov s nižšími ekonomickými, environmentálnymi a sociálnymi nákladmi.
Často používanými výrazmi v súvislosti s touto problematikou sú tzv. mitigácia a adaptácia. Mitigácia je zmierňovanie, resp. snaha o elimináciu klimatických zmien. Taktiež sa často definuje ako minimalizácia rozsahu budúcich klimatických zmien znížením množstva vypustených plynov vytvárajúcich skleníkový efekt, ako aj zvýšenie schopnosti odbúravať oxid uhličitý z atmosféry. Adaptácia znamená prispôsobenie sa zmeneným podmienkam v dôsledku zmien klímy. Predstavuje zmierňovanie dopadu klimatických zmien, resp. snahu prispôsobiť sa a naučiť sa žiť s klimatickými zmenami, čo znamená chrániť sa pred ich negatívnymi vplyvmi a využívať pozitívne vplyvy vo svoj prospech.
Už od polovice minulého storočia viacero vedcov upozorňovalo na negatívne dôsledky, ktoré môže priniesť neustále zvyšovanie koncentrácie emisií skleníkových plynov v atmosfére. V roku 1979 sa zišla Prvá svetová klimatická konferencia a uznala zmenu klímy ako vážny problém. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov sa konalo mnoho medzivládnych konferencií zameraných na zmenu klímy. Spolu s rastúcim počtom vedeckých dôkazov, pomohli zvýšiť medzinárodný záujem o tento problém. Účastníkmi boli vládni činitelia, vedci a environmentalisti. Stretnutia sa zaoberali vedeckými aj politickými problémami a vyzývali ku globálnej akcii.
Medzitým bol Environmentálnym programom OSN (UNEP) a Svetovou meteorologickou organizáciou (WMO) v roku 1988 založený Medzivládny panel pre zmenu klímy (IPCC) s mandátom na zhodnotenie stavu jestvujúceho vedeckého poznania o klimatickom systéme a jeho zmenách, o environmentálnych, ekonomických a sociálnych vplyvoch zmeny klímy a o možných postupoch a stratégiách. V roku 1990 IPCC vydal prvú hodnotiacu správu. Správa potvrdila vedecké dôkazy o zmene klímy. Schválenie správy malo významný vplyv jednak na politikov a jednak na verejnosť, a tak správa vytvorila základ na vyjednávanie o dohovore o zmene klímy. Rámcový dohovor OSN o zmene klímy bol prijatý v New Yorku 9. mája 1992 a na Svetovom samite v Rio de Janeiro ho podpísalo 154 štátov (plus Európska komisia). Dohovor predovšetkým stanovil základný cieľ, ktorý chce medzinárodné spoločenstvo jeho prostredníctvom dosiahnuť, a to „stabilizáciu koncentrácie plynov spôsobujúcich skleníkový efekt v atmosfére na úrovni, ktorá by zabránila nebezpečnej a antropogénnej interferencii s klimatickým systémom. Takáto úroveň by sa mala dosiahnuť v rámci dostatočnej časovej lehoty, ktorá by umožnila ekosystémom adaptovať sa prirodzeným spôsobom na zmenu klímy, zabezpečiť, aby nebola ohrozená produkcia potravín a umožniť, aby ekonomický rozvoj pokračoval udržateľným spôsobom“.
Kjótsky protokol, je doplnok k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy a je jedným z najdôležitejších medzinárodných právnych nástrojov na riešenie problému zmeny klímy. Obsahuje záväzok priemyselne vyspelých štátov znížiť emisie skleníkových plynov, ktoré spôsobujú globálne otepľovanie. Kjótsky protokol rieši problém emisií šiestich druhov skleníkových plynov: oxidu uhličitého (CO2), metánu (CH4), oxidu dusného (N2O), hydrofluórovaných uhľovodíkov (HFC), perfluórovaných uhľovodíkov (PFC) a fluoridu sírového (SF6).
Európska únia schválila Kjótsky protokol 31. mája 2002. Platnosť nadobudol 16. februára 2005, po tom, čo ho ratifikovalo Rusko.
Kjótsky protokol rozšíril možnosti krajín pri výbere spôsobu a nástrojov, ktoré sú na splnenie redukčných cieľov emisií skleníkových plynov pre tú – ktorú krajinu najvhodnejšie. Zadefinovali sa nové flexibilné nástroje, ktorých spoločným cieľom je ekonomicky čo najefektívnejšie dosiahnuť maximálne možné zníženie emisie skleníkových plynov.
Ku kľúčovým mechanizmom flexibility patria (a) spoločné plnenie záväzkov (čl. 6), (b) mechanizmus čistého rozvoja (čl. 12) a (c) obchodovanie s ušetrenými emisiami (čl. 17).
Spoločné plnenie záväzkov (Joint Implementation) predstavuje mechanizmus, v rámci ktorého „darcovská“ krajina investuje v „hostiteľskej“ krajine do projektu na zníženie emisií skleníkových plynov, pretože v hostiteľskej krajine sa dosiahne zníženie emisií o jednu tonu s nižšími nákladmi. Zníženie emisií si potom podľa dohody rozdelia. Obidve krajiny musia figurovať v Prílohe I dohovoru. Predmetom transferu sú emisné redukčné jednotky.
Mechanizmus čistého rozvoja (Clean Development Mechanizmus) sa realizuje obdobne ako mechanizmus spoločného plnenia záväzkov s tým rozdielom, že hostiteľská a darcovská krajina nepatria do zoznamu krajín uvedených v Prílohe I dohovoru. Predmetom transferu sú certifikované emisné redukcie. Obchodovanie s ušetrenými emisiami (Emission Trading) znamená, že krajina, ktorá dosiahne nižšie emisie než požaduje protokol, môže tento rozdiel (ušetrené emisie – „uhlíkové kredity“) predať, pričom iná krajina ich môže nakúpiť, a tak plniť redukčný cieľ.
V katarskej Dohode bol v roku 2012 schválený dodatok ku Kjótskemu protokolu. Týmto dodatkom sa rozhodlo o pokračovaní Kjótskeho protokolu a stanovilo sa druhé záväzné osemročné obdobie (2013 – 2020).
Redukčné záväzky EÚ a členských štátov na druhé obdobie Kjótskeho protokolu sú rovnaké ako prijaté ciele zníženia emisií do roku 2020 podľa klimaticko-energetického balíčka, teda 20 %-ná redukcia emisií skleníkových plynov v porovnaní s úrovňou v roku 1990. Únia prijala záväzok dosiahnuť do roku 2030 najmenej 40 %-né zníženie vlastných emisií skleníkových plynov v porovnaní s rokom 1990. K monitorovaným šiestim skleníkovým plynom z prvého obdobia pribudol nový plyn – fluorid dusitý – NF3, ktorý má 17- tisíckrát vyšší globálny potenciál otepľovania ako CO2. Používa sa okrem iného pri výrobe solárnych panelov a displejov z kvapalných kryštálov. Za 30 rokov vzrástla jeho koncentrácia o 11 %.
Obchodovanie s ušetrenými emisiami znamená, že krajina, ktorá dosiahne nižšie emisie než požaduje protokol, môže tento rozdiel predať.
Na 21. konferencii zmluvných strán Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o zmene klímy (COP 21), ktorá sa konala v Paríži, sa 12. decembra 2015 prijalo znenie dohody o posilnení globálnej reakcie na hrozbu zmeny klímy. Nasledovali národné ratifikačné procesy.
Parížska dohoda nadobudla platnosť 4. 11. 2016, tridsať dní po dátume, keď najmenej 55 zmluvných strán dohovoru, ktoré spolu produkujú približne 55 % celkových emisií skleníkových plynov, uložilo svoje listiny o ratifikácii, prijatí, schválení alebo pristúpení. Medzi zmluvné strany dohovoru patrí aj Európska únia a jej členské štáty.
Parížska dohoda o zmene klímy je prvou všeobecnou, právne záväznou celosvetovou dohodou v tejto oblasti. Bola podpísaná 22. apríla 2016. Európska únia Parížsku dohodu ratifikovala 5. októbra 2016. Jej cieľom je obmedziť rast globálnej teploty do konca storočia o maximálne 2 °C a podľa možnosti výrazne pod túto hodnotu – len o 1,5 °C – v porovnaní s predindustriálnym obdobím. V druhej polovici 21. storočia by sa mala dosiahnuť uhlíková neutralita, teda malo by sa vypustiť len toľko emisií skleníkových plynov, koľko ekosystémy dokážu zachytiť.
Podľa 6. správy Medzinárodného panelu o zmene klímy (IPCC) z augusta 2021, ktorá uvádza, že klimatická kríza ešte nikdy nebola naliehavejšia (posledné odhady predpovedajú zvýšenie teploty do konca tohoto storočia o 1,8 až 2,7 °C), tak najbližšia medzinárodná konferencia k tejto problematike (Glasgow – COP 26), mala byť implementáciou opatrení, ktoré by napĺňali ciele z Paríža 2015 – COP 21.
Glasgowský klimatický pakt bol prijatý v decembri 2021, ale v jeho rámci štáty neprijali nové záväzky na sníženie produkcie emisií skleníkových plynov. Uznávajú dôležitosť zníženia globálnych emisií o 45% do roku 2030 v porovnaní s úrovňou v roku 2010 a dosiahnutia uhlíkovej neutrality okolo roku 2050 (chýbajú však konkrétne opatrenia, ako dosiahnúť cieľ – obmedziť rast globálnej teploty do konca storočia o 1,5 °C – v porovnaní s predindustriálnym obdobím). Stále existuje obrovský rozdiel medzi týmito cieľmi a záväzkami, ktoré štáty doteraz prijali. To by mohlo viesť k celkovému zvýšeniu emisií o 13,7 % v porovnaní s úrovňou v roku 2010. Znepokojujúca je aj skutočnosť, že len polovica štátov aktualizovala svoje národné príspevky (NDC). Dobrou správou je, že Spojené štáty americké (USA) sa pripojili k takmer 200 ďalším krajinám s cieľom riešiť klimatické zmeny.
Čiastočný pokrok sa dosiahol v problematike ukončenia používania fosílnych palív a uhlia. Konferencia vyzýva k urýchleniu úsilia o „postupné zrušenie“ fosílnych palív a „neefektívnych“ dotácií na ne – ukončiť nové medzinárodné dotácie na fosílne palivá – ale konsenzus neexistuje.
Aj naďalej pretrváva neplnenie cieľa na „podporu juhu“ (Kodaň, 2009 – COP 15), aby rozvinuté krajiny každoročne prispeli 100 mld USD na prispôsobenie sa rozvojových krajín zmene klímy. Prijala sa iba výzva na plnenie tohoto cieľa s predpokladom, že v roku 2025 sa tento cieľ zdvojnásobí (200 mld USD).
Krajiny súhlasili, že do roku 2030 je potrebné zvrátiť odlesňovanie, ktoré sa neustéle zvyšuje.
Ďalšou výzvou je „dialóg“ o otázke vytvorenia mechanizmov refinancovania strát a škôd spôsobených zmenou klímy. Neprijali sa nové a konkrétne ciele na pomoc zraniteľným krajinám, najmä rozvojovým a ostatným krajinám, vyrovnať sa s klimatickou núdzou, hoci ich potreby exponenciálne rastú.
Autori: Ing. Jozef Smatana, PhD., doc. Dr. Ing. Milan Macák, Ústav agronomických vied, FAPZ, SPU v Nitre
