Napriek pokroku v technológiách zostalo poľnohospodárstvo do značnej miery závislé na poveternostných podmienkach. Všetci, ktorí sa ním profesionálne živia, veľmi dobre vedia, že stačí jedno nesprávne rozhodnutie, ale kľudne aj bez neho sa môže veľmi ľahko stať, že celoročná práca vyjde nazmar. Ak to nie je počasie, ešte stále vám môžu spraviť škrt cez rozpočet kalamitne premnožené škodce, alebo rýchlo sa šíriace choroby. O výkyvoch cien vstupov a dopestovaných produktov, ako aj o neustále sa meniacej legislatíve je zbytočné sa čo i len baviť. Z tohto uhla pohľadu by sa teda mohlo zdať, že je to skrátka boj o životný priestor, pri ktorom sa žiadne zaváhanie neodpúšťa. Niet sa preto čo čudovať, že sa vývoj uberal smerom k zníženiu rizika a získaniu čím väčšej kontroly. Natoľko sme sa sústredili na obhájenie si svojho priestoru, že sme si takmer vôbec nevšimli, že sme od niektorých živých tvorov doslova závislí. Je to spôsobené pravdepodobne tým, že mnohí sú dosť nenápadní (napr. opeľovače, prirodzení nepriatelia škodcov a i.) a viacerí dokonca voľným okom neviditeľní (napr. prospešné druhy húb a baktérií a i.).
V situácii, keď máte pocit, že ste v ohrození, je naozaj ťažké vzdať sa určitej časti „svojho životného priestoru“ a zdanlivo absolútnej kontroly.
Inak povedané, je dosť ťažko predstaviteľné, že by mohla byť kombinácia konkurencie a vedomej spolupráce efektívnejšia, ako mať veci zdanlivo pod úplnou kontrolou. Prečo by sme sa mali niečoho vzdať, resp. podporovať niečo, čo doteraz fungovalo samo aj bez nášho pričinenia? Nuž jednoducho preto, že pri našej ceste „na istotu“ sme až nebezpečne zmenšili životný priestor tvorom, na ktorých sme bytostne závislí, ale mnohí o tom ešte ani len netušíme.
Do jednoduchej matematiky výdavkov a príjmov je totiž už na prvý pohľad veľmi náročné začleniť výrazy ako biodiverzita, podpora prirodzených nepriateľov škodcov, symbiotická mykoríza, stabilita pôdnych agregátov, obsah organickej hmoty v pôde a s tým súvisiaci lepší vodný a vzdušný režim pôdy, zvlášť, ak sú to pre mnohých z nás viac-menej iba abstraktné pojmy.
Z uvedeného vyplýva, že ťažkosti s ozelenením poľnohospodárstva pramenia z predstavy, že planéta má neobmedzené množstvo zdrojov, ale všetko, počnúc počasím, chorobami a škodcami vrátane legislatívy a politiky je proti nám a my, ak chceme prežiť, tak nám neostáva nič iné, ako bojovať. Takýto prístup však podľa môjho názoru problémy len prehlbuje.
Riešením by mohlo byť, ak by sme pochopili dôležitosť vyššie spomenutých abstraktných pojmov a začali sa snažiť o ich dosiahnutie každý vo vlastných podmienkach a svojím spôsobom, lebo ani sebelepšou legislatívou nie je možné dosiahnuť „dobro“, ak nevieme ,čo to dobro v skutočnosti je.
Ing. Tomáš Jusko