V päťročnom výskume vedci z Univerzity v Kieli zistili, že priama sejba kukurice generuje oproti konvenčnému systému o polovicu menej emisií skleníkových plynov na hektár. Za týmto účelom porovnali emisie CO2 z pôd, do ktorých sa kukurica siala priamym výsevom, s tými, ktoré sa pred sejbou orali. Úrody v oboch kultivačných systémoch boli porovnateľné a pri dostatočnom prísune živín nevykazovali významnejšie rozdiely. Obsah pôdnej vody v priebehu roka preukázal väčšiu stabilitu vo variante priamej sejby, čo je podľa vedcov dané lepšou štruktúrou pôdy v porovnaní s variantom za použitia pluhu. Po dvojročných meraniach bolo pri priamej sejbe kukurice nameraných o 57 % menej emisií skleníkových plynov na hektár. Väčšina nameraných emisií skleníkových plynov pochádza z degradácie pôdneho uhlíka. Klasické obrábanie pôdy s pluhom malo za následok vyššie emisie CO2 v dôsledku zvýšeného rozkladu organických látok v pôde v prvých dvoch rokoch. Uhlík v pôde však vykázal pokles aj vo variante priamej sejby, jednalo sa však o výrazne nižšiu hodnotu. Výsledky výskumu naznačujú, že opakované pestovanie kukurice dlhodobo znižuje množstvo uhlíka v pôde, aj keď sa používajú postupy bez obrábania pôdy. Aby sa obsah humusu v pôde udržal na stabilnej úrovni, je nevyhnutné prispôsobené striedanie plodín s leguminózami. Začlenenie jedno alebo viacročnej leguminózy do striedania plodín zvyšuje sekvestráciu uhlíka v pôdach o viac ako tri tony CO2 na hektár a rok. Intenzívnym obrábaním pôdy napríklad pomocou pluhov by sa tento ďalší uložený uhlík znova rýchlo rozložil v pôde. Hroziaci zákaz celkového herbicídu glyfosátu však oslabuje použitie priameho výsevu v pestovateľských systémoch.
Zdroj: uni-kiel.de
