Sója fazuľová – zakladanie porastov a kultivácia

Nároky sóje  na pôdu a jej obrábanie sú zvyčajne ovplyvnené najmä charakterom koreňov plodiny. V porovnaní s inými strukovinami sa sója vyznačuje najplytšími a najslabšie vyvinutými koreňmi (tiež aj fazuľa). Najvyššou schopnosťou čerpať živiny z vyšších pôdnych hĺbok sa spomedzi strukovín vyznačuje lupina, disponuje hlboko siahajúcim, silným a málo rozvetveným kolovitým koreňom. Do medziskupiny vyznačujúcej sa mohutným, viac rozvetveným, no kratším koreňom (v porovnaní s lupinou) patria hrach, bôb, vika, cícer a čiastočne šošovica.

Sója je teda plodinou, ktorá vyžaduje hlboké základné obrábanie pôdy na jeseň a dôslednú prípravu kvalitného osivového lôžka na jar (tab. 1). Za určitých podmienok možno sóju úspešne pestovať aj s uplatnením minimalizácie pri obrábaní pôdy, úrodová reakcia je však prítomná a v porovnaní napr. s hustosiatymi obilninami aj podstatne výraznejšia. Sóju je možné pestovať aj okopaninovou agrotechnikou, čiže s dobrou úrodovou reakciou na medziriadkovú kultiváciu porastov.

Základné obrábanie a predsejbová príprava

Základné obrábanie pôdy záleží od predplodiny. Po zbere skoro zberaných predplodín (hustosiate obilniny) je potrebné strnisko čím skôr podmietnuť a ošetriť valcovaním. Podmietkou tanierovým  alebo radličkovým podmietačom sa prerušia pôdne kapiláry, čím sa zamedzí výrazným stratám vody neproduktívnym výparom. Následné utlačenie povrchu (valcovaním podmietky) podmietku uzavrie, čím sa dosiahne vyzrážanie pôdnej vlahy vo vrchnej niekoľkocentimetrovej vrstve pôdy. Povrchová vrstva sa tým prevlhčí a docieli sa nabudenie pôdneho života. Prevlhčenie pôdy pôsobí priaznivo na vyzrievanie pôdy, tiež na klíčenie a vzídenie semien burín. Vzídené buriny sa zakrátko zlikvidujú pri ďalšom ošetrení podmietky, resp. až pri orbe.

Základné obrábanie pôdy na jeseň má umožniť čo najlepšie zachytenie jesennej a zimnej vlahy v pôde, zároveň čo najviac znížiť straty vody odtokom alebo výparom. Tradične, pokiaľ je to možné, pod sóju by sa malo orať do hĺbky 0,30 až 0,35 m. Včas zoranú pôdu je vhodné ošetriť a uzavrieť ešte do príchodu zimy, jediným prejazdom ťažšieho tanierového náradia, a to najmä ak je dlhá jeseň. Jesenné ošetrenie orby je vhodné s výnimkou veľmi ľahkých alebo veľmi ťažkých pôd, ako aj pôd ohrozených eróziou. Zrovnanie povrchu hrebeňov brázd po orbe znižuje vyparovaciu plochu a prerušuje kapilárnu vzlínavosť vody. Dosahuje sa smykovaním na jar po obschnutí hrebeňov brázd, ak je pôda uľahnutá, pred smykovaním sa skyprí. Všetky pracovné úkony majú smerovať k dosiahnutiu čo najviac vyrovnaného povrchu pôdy pri sejbe, môžu spočívať aj v dvojitom smykovaní (na jar), po ktorom sa príprava osivového lôžka dosahuje čo najmenším počtom prejazdov pri predsejbovej príprave kvalitného osivového lôžka, optimálne jediným prejazdom kombinátora.

Pri potrebe šetriť energiou, resp. aj na pôdach, kde by sa hlbokou orbou vyniesli do vrchnej vrstvy pôdne časti s nepriaznivými vlastnosťami, je lepšie kombinovať plytšiu orbu (0,18 – 0,22 m) s hĺbkovým kyprením pôdy (0,40 – 0,50 m). Po zbere neskôr zberaných predplodín (kukurica na zrno) je nutné pozberové zvyšky drviť a čo najskôr zapraviť do pôdy ťažkými kotúčmi, potom pôdu zorať. Na pozemkoch, kde bolo základné obrábanie pôdy na jeseň dôsledné a vykonané včas, sa vhodným náradím na jar pripravuje osivové lôžko v náležite dobrej kvalite.

Kultivácia porastov

Pokiaľ sa sója pestuje v širších medziriadkoch, vhodným ošetrením porastu počas vegetácie je plečkovanie, napr. širší výsev na 0,40 – 0,50 m umožňuje použiť kultivátory určené do repy cukrovej. Plečkovanie popri likvidácii burín prispieva k udržaniu priaznivého vodo-vzdušného režimu, čo je možné až do fázy zapojenia porastu.

Zvyčajne po sejbe sóje dochádza k veľmi rýchlemu preschnutiu vrchnej vrstvy pôdy, prípadne po výskyte silnejších zrážok sa môže utvoriť prísušok. Pri suchom priebehu počasia je možné osev povalcovať, čím sa prispeje k rýchlejšiemu a rovnomernejšiemu vzchádzaniu. Ak sója nevzchádza rovnomerne, no pole sa zaburiňuje, pri nedostatku herbicídnych prípravkov bolo v minulosti osvedčeným zásahom bránenie ľahkými bránami „natupo“, maximálne do hĺbky sejby, najmä ak sa tvoril aj prísušok. Použitie brán bolo vhodné vo fáze tvorby korienka s dĺžkou približne 10 mm, bránenie porastu pred vzídením rastlín je už škodlivým zásahom. V minulosti sa porasty sóje bránili aj po vzídení, presnejšie vo fáze, keď sa na rastline utvoril aspoň jeden trojdielny list (prvé pravé listy sóje nie sú trojdielne), pričom menej krehkými voči bráneniu boli rastlinky až po obschnutí rannej rosy. Samozrejme, bránenie porastu na každom pôdnom type nie je vhodné.

V čase vzchádzania, či tesne po vzídení na rozrušenie pôdneho prísušku bolo vhodnejším zásahom opatrné plečkovanie. Počet plečkovaní, ktoré v minulosti patrilo k bežným až nevyhnutným zásahom pri pestovaní sóje, sa riadil podľa stavu pôdy a stupňom výskytu burín. Pri silnom tlaku burín sa porast sóje plečkoval aspoň tri razy, pričom posledné plečkovanie sa malo ukončiť vo fáze pred plným kvitnutím, v období keď sa porast už zapája. Mladé výhonky sóje sú krehké a pri týchto agrotechnických zásahoch sa prácou strojov či náradím môžu veľmi ľahko poškodiť. S poškodením resp. s výpadkami rastliniek sóje sa pri úmysle kultivovať porast plečkovaním vopred kalkuluje. To znamená, že pri výseve sa to zohľadňuje jednoduchým navýšením výsevku o 3 – 6 % na každé jedno plečkovanie.

Prvé plečkovanie sa spája s obdobím ihneď po kompletnom vzídení; druhé plečkovanie zhruba do dvoch týždňov po prvom, v prípade výskytu zrážok silnejšej intenzity aj skôr;  ďalšie plečkovanie podľa potreby. Porast sóje sa plečkuje do hĺbky 50 – 80 mm, pričom hlbšie sa plečkuje pri prvom a plytšie pri druhom a ďalšom plečkovaní. 

Plečkovanie je zásah pôvodne určený na likvidáciu burín, ktorý je v súčasnosti perspektívny skôr v porastoch ekologicky pestovanej sóje. Pri konvenčnom pestovaní s použitím pôdnych herbicídov je situácia s plečkovaním zložitejšia. Plečkovaním dochádza k prevzdušneniu povrchovej vrstvy, to buriny provokuje ku klíčeniu. Ak je účinnosť pôdnych herbicídov založená na ich účinku v tenkej povrchovej vrstve, tento tzv. herbicídny film sa plečkovaním naruší. Tým sa pravdepodobnosť potreby opravného postemergentného zásahu zvýši, avšak na strane výhod ostáva zlepšenie vodo-vzdušného režimu pôdy a hospodárenie s pôdnou vlahou, preto stojí na zváženie, či porast plečkovaním kultivovať. Ak pôdne herbicídy účinkujú, v neskoršom období po odznení ich perzistencie v porastoch sóje dochádza k výskytu letnej, tzv. druhotnej zaburinenosti, a to najmä vo vlhších ročníkoch. Preto opravný postemergentný zásah herbicídom môže byť potrebný aj z tohto dôvodu.

Sejba

Pre klíčenie vyžaduje sója teplotu pôdy minimálne 8 – 10 °C, pričom je rozhodujúca teplota vo vrchnej 0,10 m vrstve pôdy. Avšak plnú energiu klíčivosti sója dosahuje až pri podstatne vyššej teplote 15 – 16 °C, keď môžeme očakávať rýchle a rovnomerné vzchádzanie. Sója pri teplote 3,9 °C neklíči (odsledovaných 23 dní), pri teplote 6,1 °C trvá klíčenie 23 dní (z toho 5. a 8. deň po 0 %; 15. deň 20,5 %; 21. deň 83 % a 23. deň 95,5 %), pri 8,6 °C trvá klíčenie 21 dní (z toho 5. a 8. deň po 0 %;  13. deň 61 %; 19. deň 94,5 % a 23. deň 96,5 %). Pri teplotách 13,7 – 33,7 °C trvá pri plnohodnotnom osive klíčenie do 8 dní, k čomu sa energia klíčivosti (t. j. klíčivosť na 5. deň) prakticky vyrovnáva.

Pri napučiavaní sója naberá značné množstvo vody. Na prebytok vlahy, rovnako ako jej nedostatok reagujú strukoviny veľmi citlivo. V období klíčenia a vzchádzania vyžadujú všetky strukoviny primeraný dostatok vlahy, premokrené pôdy neznášajú. Laboratórne testy klíčivosti sa vykonávajú za predpokladu primeraného dostatku vlahy. Osivo sóje, ktoré nie je plne vitálne, uvedené parametre klíčivosti nedosahuje ani za ideálnych vlahových podmienok, počas testu spravidla podlieha znehodnoteniu nákazou. Pokiaľ sa osivo sóje kalibruje, väčšou vitalitou sa vyznačujú väčšie semená pochádzajúce zo spodných strukov, ktoré sa spravidla vyznačujú o 0,5 – 2 % vyšším obsahom oleja. Z kalibrovaného osiva, teda z väčších a hmotnejších semien, vyrastajú aj silnejšie, zdravšie a produktívnejšie rastliny.

Pri napučiavaní sója naberá značné množstvo vody, pre klíčenie potrebuje až 120 – 140 % svojej hmotnosti, čo je v porovnaní s obilninami dvojnásobné množstvo v prepočte na hmotnosť semien. V porovnaní so zrnom pšenice má semeno sóje s ohľadom na svoju anatomickú stavbu a biochemické zloženie zhruba päťnásobne slabšiu schopnosť nasávať vodu, iba 0,65 MPa. Avšak k naštartovaniu metabolických procesov klíčenia postačuje aj polovičné množstvo vody, čo tiež má svoje praktické následky.

V prvý deň po sejbe sója vodu absorbuje, šupka praská a semeno silno napučí. Dostatočná zásoba vlahy v pôde dobu napučiavania semena výrazne skracuje na 3 – 5 dní, spolu s dostatočnou teplotou pôdy urýchľuje klíčenie a vzchádzanie. Klíčenie je proces sprevádzaný vysokou intenzitou respirácie, v dôsledku nedostatku vody sa redukuje. Pokiaľ počas klíčenia nastane sucho alebo chladno, výrazne sa zníži vzchádzanie sóje, obzvlášť ak osivo nebolo morené. Za nepriaznivých podmienok vzchádza osivo sóje nepravidelne v dvoch-troch aj viacerých vlnách, v závislosti od  pôdy, kvality predsejbovej prípravy a samotnej sejby. Zvyčajne to potom má za následok nerovnomerné zapojenie porastu a komplikuje to aplikáciu herbicídov, čo spravidla navodzuje silný tlak burín. Dlhotrvajúce sucho i prebytok pôdnej vlahy počas klíčenia spôsobuje oneskorené vzchádzanie a nekompletný porast, riziko zaburinenosti sa zvyšuje. Pre zabezpečenie priaznivých podmienok počas klíčenia by vlhkosť pôdy nemala klesnúť pod 50 % využiteľnej vodnej kapacity. Pri nadmernej vlhkosti je obmedzený prístup kyslíka, ktorý je pri klíčení nevyhnutný. Nadbytok vody je v kombinácii s chladom pre klíčenie deštrukčným, teplota pôdy by pri klíčení nemala klesnúť pod 8 – 10 °C a obsah vody by nemal presahovať 95 % využiteľnej vodnej kapacity (VVK). Ideálnou pre klíčenie je 60 – 70 % VVK.

Termín sejby

Sója podľa svojich nárokov na minimálnu teplotu klíčenia, semená začínajú klíčiť pri teplote 8 – 10 °C, patrí spolu s fazuľou k druhom strukovín náročným na teplotu. Nízke teploty preto veľmi silno ovplyvňujú poľnú vzchádzavosť, najmä pri menej vitálnom osive. Naopak, nízke teploty majú stimulačný vplyv na ďalší vývoj a tvorbu úrody strukovín s malými nárokmi na minimálnu teplotu klíčenia, ktorých semená začínajú klíčiť pri 1 – 2 °C, kam patria najotužilejšie druhy strukovín: hrach, bôb a vika. Strukovinami so strednými nárokmi na minimálnu teplotu klíčenia sú šošovica a lupina. Potreba vody k napučaniu osiva sa pri rôznych strukovinách pohybuje od 90 – 240 % a s tým pri jarných strukovinách súvisí aj potreba skorej sejby. Teplomilné strukoviny je potrebné vysievať neskôr, pri teplotách pôdy  minimálne 8 – 10 °C. Od teploty pôdy a jej vlhkosti je závislá dĺžka obdobia klíčenia a vzchádzania, a tiež jeho rovnomernosť. Termín výsevu má významný vplyv aj na úrodu, a preto je ho potrebné zosúladiť s pôdnymi teplotami. Predčasná i oneskorená sejba úrodu sóje znižuje. Pri oneskorenej sejbe dochádza k skráteniu vegetačnej doby, vzchádzajúci porast často trpí suchom a vzchádzanie je nerovnomerné. Pri predčasnej sejbe hrozí predlžovanie vzchádzania výsevu v chladnej pôde, a tým väčšie riziko napadnutia klíčiacich rastlín chorobami. Podľa tradičných odporúčaní sa sója vysieva až keď je pôda dostatočne prehriata na 10 – 12 °C, keď osivo kompletne a rýchlo vzchádza.

Za tradičný termín výsevu sóje sa u nás pokladá koniec apríla až začiatok mája (25. 4. – 5. 5.). Pre dosiahnutie rýchleho a vyrovnaného vzchádzania sa neodporúča výsev sóje urýchliť. Pokiaľ sa pri skoršom výseve dostaví ešte dlhšie trvajúce ochladenie, obdobie medzi sejbou a vzchádzaním sa významne predĺži. Osivo preležiavané v pôde dlhšiu dobu môže byť napadnuté rôznymi chorobami a spravidla sa zvyšuje výpadok rastlín. 

Ukazuje sa, že pri trvale vzostupnom trende teploty vzduchu a pôdy je možné sóju vysievať už pri teplote pôdy 8 – 10 °C, resp. už pri 7 – 8,5 °C.  Na ľahších štruktúrnych pôdach a v celkovo teplejších polohách sa sója môže vysievať už pri spodnej hranici uvedeného teplotného rozpätia. Naopak, na ťažších a menej štruktúrnych pôdach vyznačujúcich sa väčšou vodivosťou tepla a v chladnejších polohách je vhodné sóju vysievať až pri vyššej teplote. Pri skorej sejbe sóje do vlhšej pôdy sa odporúča menšia hĺbka uloženia semien, v závislosti od druhu pôdy to je 25 – 40 mm. Plytká povrchová vrstva sa postupným vzostupom teploty vzduchu rýchlejšie prehrieva, takže sója pri dostatočnej vlhkosti rýchle napučí, vyklíči a rovnomerne vzchádza. Pri neskorších termínoch sejby, keď je povrch pôdy už spravidla suchší, sa sója vysieva hlbšie. Nikdy sa sója neseje hlbšie ako 60 – 70 mm, pri svojom epigeickom klíčení sa príliš vysiľuje. Pri nestabilnom chladnom počasí, úmerne teplote a vlhkosti pôdy, sa termín sejby odsúva. Pri nadmernej vlhkosti sa pôda nielen zle prehrieva, zle sa aj ošetruje. Výsev za takých podmienok by bol nielen ťažký, ale tiež nekvalitný s negatívnym dopadom na vývin porastu a jeho úrodnosť. Pri oneskorenom výseve v dôsledku neskorého nástupu jari, pokiaľ to pôdne podmienky umožňujú, sa sója môže prípadne vysiať pri teplote 6 – 7 °C, pretože sa dá predpokladať, že zakrátko dôjde k potrebnému otepleniu pôdy.

V závislosti od pôdno-klimatických podmienok sa súčasné odrody sóje môžu vysievať od 15. apríla do 10. mája (optimum 25. apríla).  Skúsenosti s vysokými teplotami a suchom za posledné roky na VSN poukazujú na vhodnosť sejby v skorších termínoch, rizikom ale ostáva vpád dlhšie trvajúceho ochladenia. Tradičný termín sejby sóje sa teda na VSN posúva vzhľadom na posun vegetačnej doby a poznatky o odolnosti vzídených rastlín voči nízkym teplotám, a to už do druhej polovice apríla. Pri stanovení pôvodného termínu výsevu sóje sa bralo do úvahy tiež obdobie výskytu oneskorených jarných aprílových mrazíkov, ktoré sa na VSN (oblasť s nadmorskou výškou 100 až 130 m) dlhodobo spája s termínom 17. až 21. apríla. Podľa nadmorskej výšky sa termín výsevu sóje posúva na neskôr, pri 200 m n. m. o 4 – 7 dní neskôr, pri 300 m n. m. o ďalších 3 – 6 dní (gradient sa skracuje charakterom nástupu jari) atď. Pri posune smerom na sever platí ďalšia zásada, podľa ktorej teplotný rozdiel navodený 100 metrami nadmorskej výšky zodpovedá rozdielu 100 km posunu na sever. Skoršia sejba skorších odrôd je jednou z možností, ako sa vyhnúť najsuchším častiam vegetačného obdobia. Skoré odrody siate v polovici apríla, kvitnú a nasadzujú struky už v júni, keď sú zrážky dostatočné a pre sóju veľmi potrebné.

Hĺbka sejby a organizácia porastu

Okrem správneho termínu výsevu je pre dosiahnutie čo najvyššej úrody sóje dôležitá aj správna hĺbka sejby a voľba vhodnej medziriadkovej vzdialenosti, resp. ide o počet jedincov a organizáciu porastu. Sója sa seje do rôzne širokých medziriadkov,  v rozmedzí 0,125 – 0,70 m. Výsev na šírku medziriadkov 0,45 m sa blíži biologickým požiadavkám jedincov, presnejšie jedincov odrôd, ktoré sa vyznačujú intenzívnejším vetvením, prípadne sa aj umožní mechanická kultivácia medziriadkov. Pri vzdialenosti rastlín 40 – 50 mm v riadku by sa tak vysialo 450- až 550-tisíc klíčivých semien na ha a výsevok by sa mohol pohybovať v širokom rozmedzí 53 – 138 kg/ha podľa HTS (bežne 120 – 250 g). Voľba medziriadkovej vzdialenosti je podriadená skorosti odrody, pre skoršie odrody postačuje 0,125 – 0,375 mm. Sejba do užších medziriadkov vyhovuje odrodám vyznačujúcim sa menej intenzívnym vetvením, ktorým sa pri výseve medziriadkov 0,125 – 0,18 m zvyšuje aj konkurenčná schopnosť voči burinám. Zároveň sa však zvyšuje aj riziko výskytu chorôb, najmä pri výseve na 12,5 cm. Je zrejmé, že pri výseve do užších medziriadkov odpadá možnosť medziriadkovej kultivácie porastov. 

Výsevok sa určí v súlade s hmotnosťou osiva, jeho klíčivosťou a podmienkami pre vzchádzanie. Bežne sa vysieva 100 – 150 kg/ha osiva, pričom kvalitne založený porast by mal mať hustotu približne 60 rastlín na m². Dobrú úrodu zabezpečí už kompletný porast s priemernou hustotou 50 – 55 rastlín na m². Pre dosiahnutie tejto hustoty je potrebné vysievať až 65 – 75 rastlín na m², resp. 650- až 750-tisíc klíčivých semien na ha. Väčšia hustota porastu predstavuje zvýšené riziko poľahnutia porastu a znamená aj väčšie riziko napadnutia chorobami. Pokiaľ sa porast plánuje plečkovať, je potrebné počet vysiatych jedincov zvýšiť. Počas plečkovania sa každým zásahom môže poškodiť 3 – 6 % jedincov. Zvyčajne sa porast plečkuje tri razy, čo znamená potrebu navýšenia výsevku o 9 – 18 %. Naopak, pokiaľ sa uvažuje so závlahami, nie je vhodné porast prehustiť. Jednak sa závlahou zabezpečí takmer kompletná vzchádzavosť, a čo je tiež podstatné, prehustený porast by bol náchylnejší na poľahnutie. Výsevok sa preto blíži k pôvodne zamýšľanej optimálnej hustote jedincov 50 – 55 rastlín na m², čo v podstate znamená zníženie výsevku v porovnaní s už navýšeným bežným výsevkom na 65 – 75 rastlín na m².

Štandardná hĺbka výsevu sóje je 30 – 50 mm. Pri určení hĺbky výsevu v konkrétnych danostiach je potrebné brať do úvahy nasledujúce skutočnosti:

• sója klíči epigeicky (tiež fazuľa a lupina), tzn. že hypokotyl prerastá pôdou a vynáša klíčny list nad povrch pôdy, čo je dôvod, aby sa semeno nesialo príliš hlboko. Pri hlbšej sejbe sa klíčiaca rastlina príliš oslabí a vzchádzanie sa podstatne oneskorí. Rozvinuté klíčne listy plnia po určitú dobu svojim chlorofylom asimilačnú úlohu, po vyčerpaní živín zasychajú a opadávajú. Hypogeicky klíčia ostatné strukoviny, ich klíčne listy zostávajú v pôde a na povrch prerastá epikotyl (časť stonky nad klíčnym listom) so základom pravých listov. Zvyčajne platí, že s veľkosťou semien sa zväčšuje aj potrebná hĺbka výsevu, pri strukovinách sa musí prihliadať na typ vzchádzania. Na rozdiel od hypogeicky vzchádzajúcich druhov vyžaduje sója pomerne, a to s ohľadom na veľkosť semien, plytšiu hĺbku výsevu.
• vlhkostný stav pôdy. Do primerane vlhkej pôdy s priaznivou drobnohrudkovitou štruktúrou postačí sóju vysiať do hĺbky 30 – 40 mm. Pri sejbe do suchšej pôdy je potrebné siať hlbšie, do hĺbky 40 – 50 mm.
• pôdny druh. Na ťažších pôdach sa seje plytšie, na ľahšej pôde sa seje hlbšie.
• termín sejby. Pri skorej sejbe sóje do vlhšej pôdy sa odporúča menšia hĺbka výsevu ako štandardne, v závislosti od druhu pôdy 25 – 40 mm. Plytká vrstva pôdy sa rýchlejšie prehrieva a pri dostatočnej vlhkosti sója rýchle napučí, vyklíči a rovnomerne vzchádza. Naopak, pri neskorších termínoch sejby je povrch pôdy zvyčajne už suchší, sója sa vysieva hlbšie, nie však hlbšie ako 60 – 70 mm.

Pre založenie kvalitného porastu sóje s dostatočným počtom rastlín na jednotke plochy sú potrebné kvalitné sejačky, ktoré spĺňajú požiadavky na kvalitu sejby z hľadiska dodržania výsevku, hĺbky sejby a rozmiestnenia semien v riadku, ako aj úpravu osivového lôžka. Sója istou kompenzačnou schopnosťou rastlín síce disponuje, nepatrí však medzi rastliny s veľkou autoregulačnou schopnosťou, preto kvalitné zabezpečenie sejby sa nesmie v žiadnom prípade podceniť. Po sejbe, hlavne za suchého počasia, pôdu povalcujeme, v ideálnom prípade ryhovanými valcami. Hladké valce sú nevhodné najmä pri väčšej vlhkosti, keď zvyšujú zhutnenie pôdy, pričom sa znižuje a obmedzuje výmena vzduchu v pôde.

Autor: Ing. Štefan Tóth, PhD., Ústav agroekológie, Michalovce