Strukoviny sú často nedocenené druhy poľnohospodárskych plodín, hoci majú mnoho pozitívnych vlastností z hľadiska agropotravinárstva. Sú významným zdrojom bielkovín potrebných pre výživu ľudí a takisto aj pre výživu hospodárskych zvierat. Pôsobia melioračne na podorničnú vrstvu a sú veľmi vhodnou plodinou na zelené hnojenie. Pozitívna je aj ich schopnosť biologickej fixácie dusíka.
Okrem tradičných strukovín, ako sú hrach siaty (Pisum sativum L.), fazuľa záhradná (Phaseolus vulgaris L.) a šošovica jedlá (Lens culinaris Med.) sa na Slovensku pomerne veľká časť plodín, v minulosti pestovaná vo väčšom rozsahu, pomaly dostala do úzadia a začali sme ich zaraďovať k tzv. „zabudnutým“ plodinám. V ich spektre sa nachádzajú v súčasnosti pre nás netradičné, ale vo svete pestované plodiny cícer baraní (Cicer arietinum L.), semená rodu Lupinus L., hrachor siaty (Lathyrus sativus L.) a bôb obyčajný (Faba vulgaris Moench.), ktoré sú na Slovensku nedocenené, a pritom majú veľký význam v súčasnom stravovaní pri vyrovnávaní deficitu bielkovín rastlinného pôvodu a z hľadiska výživy vyvažujú na škrob bohaté obilniny.
Dôkazom toho sú aj malé pestovateľské plochy týchto strukovín. Nekonvenčné druhy strukovín majú v porovnaní s našimi tradičným strukovinami, ako je hrach a fazuľa, ďalšie nutričné výhody.
Cícer baraní
Cícer baraní, ako tretia najvýznamnejšia strukovina na svete, je z hľadiska nutričných a organoleptických vlastností kvalitnou strukovinou vhodnou pre ľudskú výživu pre 15 až 30 % podiel bielkovín, pričom ich aminokyselinové zloženie je podobné bielkovinovej kompozícii. Na Slovensku sa môže pestovať najmä v oblastiach, kde sa pestuje vinič hroznorodý. Na potravinárske účely sú vhodné najmä bledosemenné odrody. Zelená hmota je bohatá na obsah kyselín (šťaveľová, jablčná), preto nie je vhodná na kŕmenie. Využíva sa ako súčasť šalátov, prívarkov, nátierok a pod. Múku z cícera je možné pridávať do pšeničnej múky.
Cícer baraní – obdobie pred zberom. Zdroj: archív NPPC, VÚRV – Génová banka SR.
Pestovanie
Cícer baraní rastie v ľahších hlinitých, piesočnato-hlinitých i veľmi chudobných piesočnatých pôdach, ak majú dostatok vápnika. Sucho cíceru neškodí, vlhkosť predlžuje vegetačnú dobu a rastlina potom nedozrieva. Najlepšie so všetkých strukovín znáša sucho a vysoké teploty. Na napučiavanie a klíčenie potrebujú semená viac vody ako ostatné strukoviny. Cícer je teplomilná rastlina, ale súčasne sa vyznačuje aj vysokou chladuvzdornosťou. Semená začínajú klíčiť pri teplote 2 – 5 °C, vzídené rastliny znesú aj mrazy -8 °C. Rastliny cícera sú zvlášť náročné na teplo najmä v období kvitnutia a tvorby plodov. Cícer sa tiež vyznačuje vysokou odolnosťou voči škodcom a chorobám. Celé rastliny sú pokryté chĺpkami vylučujúcimi drobné kvapôčky lepkavej hmoty obsahujúcej kyselinu šťaveľovú a jablčnú. Toto umožňuje dokonalú ochranu voči zrniarkam, obaľovačom a voškám. Vlhké počasie, ťažké a zamokrené pôdy môžu byť príčinou hubovitých chorôb koreňovej sústavy a vyhynutia celých rastlín. Jedným z takýchto hubovitých ochorení je Ascochyta pleseň cíceru, spôsobená patogénom huby Ascochyta rabiei (Pass.) Labr. Toto ochorenie, ktoré sa v posledných rokoch stalo najdôležitejšou chorobou cícera do istej miery ovplyvňuje aj pestovanie tejto plodiny.
Cícer baraní, odroda Slovák. Zdroj: archív NPPC, VÚRV – Génová banka SR.
Hrachor siaty
Hrachor siaty pestovali už starí Egypťania a Gréci, u nás sa pestuje málo. Pred päťdesiatimi až šesťdesiatimi rokmi sa pestoval intenzívnejšie ako dnes, ale len v najteplejších oblastiach Slovenska. Hrachor má mnoho druhov a veľa z nich sa sadí len kvôli peknej farbe kvetov. V rôznych oblastiach Slovenska volajú hrachor cícerom, naopak cícer (botanicky cícer baraní) zasa prezývajú slovenec, bagovka, alebo čičer.
Pestovaniu hrachora v minulosti pomáhalo aj to, že vňať sa kvôli vyššiemu obsahu bielkovín (vyšší ako v lucerne a vo vike) skrmovala. Semená sa využívajú na potravinárske a kŕmne účely, ale môžu byť aj surovinou pre technické účely – škrob, lepidlá.
Pestovanie genetických zdrojov hrachora siateho na pokusných parcelkách VÚRV v Piešťanoch. Zdroj: archív NPPC, VÚRV – Génová banka SR.
Pestovanie
Hrachor je samoopelivá jednoročná rastlina, ktorá dorastá do výšky 1 metra. Mohutný koreňový systém prispieva k suchovzdornosti plodiny. Semená obsahujú 24,5 % bielkovín, 2,1 % tuku a 4,3 % popolovín. Semená bývajú rôzne sfarbené. Plodom hrachoru je struk hnedožltej farby. V plode sú umiestnené 2 – 4 semená. Veľkosemenné hrachory majú HTS 250 – 600 g, strednosemenné 150 – 250 g a 27 drobnosemenné 50 – 150 g.
Hrachor má veľké nároky na teplo a vyznačuje sa odolnosťou voči suchu, podobne ako cícer. Preto sa pestuje vo veľmi suchých oblastiach namiesto hrachu. Veľké suchá vydrží v dôsledku rýchleho rozvoja mohutného koreňového systému. Znáša aj jarné mrazíky klíči pri teplote 2 – 3 °C. Poškodzuje ho mráz -6 °C a odumiera pri -8 °C. Na pôdu nemá veľké nároky, darí sa mu na pôdach vápenatých, stredne ťažkých a nezamokrených. Seje sa do hĺbky 40 – 60 mm a do medziriadkov 200 – 300 mm. Výhodou je jeho rovnomerné dozrievanie a nízka pukavosť strukov, na rozdiel od iných strukovín. Nie je náročný ani na predplodinu, a preto hrachor ako jednu z mála plodín môžete pestovať aj po sebe na rovnakom záhone.
Hrachor siaty – okrajová odroda.
Dôležité upozornenie!
Je dôležité vedieť, že hrachor siaty by ste mali konzumovať len uvarený, nie surový, pretože okrem zdravých bielkovín obsahuje aj neurotoxín. Hrachor nie je vhodný ako základná potravina, ale len na príležitostné obohatenie jedálnička.
Lupina
Lupina je dnes na Slovensku málo známa plodina, ktorá však má na pestovanie a využívanie dobré predpoklady. Rod lupina tvorí v Európe 12 druhov, z hľadiska poľnohospodárstva majú význam lupina biela (Lupinus albus L.), lupina žltá (L.luteus L.) a lupina úzkolistá (L. angustifolius L.). Lupina patrí medzi strukoviny pestované hlavne pre vysoký obsah N látok (35 – 40 %) v semenách, čo je častou príčinou jej porovnávania so sójou. Na rozdiel od sóje je lupina bohatšia na bielkoviny a má nižší obsah tukov a sacharidov, čím je pre človeka ľahšie stráviteľná v porovnaní so sójou.
Semená klasických lupín obsahujú toxické alkaloidy (0,7 – 3,5 %). Dlhoročným šľachtením sa podarilo postupne vyselektovať odrody, ktoré majú znížený obsah alkaloidov na 0,02 – 0,12 %. Tak sa lupina dostala okrem tradičného pestovania pre kŕmne účely aj do sféry potravinárskeho využitia.
Potravinári i konzumenti oceňujú nízky obsah alergénnych látok a je tak vhodnou alternatívou sóje. Neškrobové polysacharidy lupiny sú dobrým zdrojom potravinovej vlákniny, a preto múka z lupiny bielej sa používa ako aditívum pri výrobe chleba. Je vhodná pre celiatikov, neobsahuje lepok, dokonca ani laktózu, ani žiaden cholesterol. Ďalej obsahuje množstvo minerálnych a fytochemických látok.
Pestovanie genetických zdrojov lupiny bielej na pokusných parcelkách VÚRV v Piešťanoch. Zdroj: archív NPPC, VÚRV – Génová banka SR.
Pestovanie
Lupina je nenáročná plodina. V počiatočnej fáze žiada kyslé pôdy, neskôr prechod k neutrálnej, hnojenie dusíkom a draslíkom, neznáša vápnik. Mierne kyslé ľahké piesčité pôdy obohacuje dusíkom. Lupina biela je náročná na teplo, ale zo všetkých druhov má najdlhšiu vegetačnú dobu. Je náchylnejšia na napadnutie fuzariózami. Na mráz je najcitlivejšia lupina žltá, hynie pri -3 °C, seje sa skoro koncom marca. Semeno klíči pri teplote 3 – 5 °C. Seje sa do hĺbky 30 – 40 mm s medziriadkovou vzdialenosťou 200 – 300 mm.
V posledných rokoch narastá záujem krmivárov o semená lupiny ako alternatívneho zdroja proteínov v kŕmnych dávkach prežúvavcov i monogastrických zvierat. V mnohých európskych krajinách sa jej pestovanie rýchle rozširuje (Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko, Maďarsko, Poľsko). V posledných rokoch sa výrazne rozšírilo jej pestovanie aj v Českej republike, kde v roku 2017 bola produkcia lupiny 6 900 t.
Na Slovensku sa začal prejavovať záujem o túto strukovinu hlavne ako o zlepšujúcu plodinu v osevnom postupe a bielkovinovú zložku z vlastných zdrojov do kŕmnej dávky hospodárskych zvierat, prípadne pre potravinárske účely.
V roku 2018 sa lupina biela na Slovensku pestovala na výmere cca 1 627 ha, v roku 2019 na výmere 1212,91 ha, predpoklad na rok 2020 je 990,96 ha, čo je pokles o 18,3 % v porovnaní s rokom 2019.
Génová banka SR vo svojej kolekcii uchováva 331 genetických zdrojov cícera, z toho 17 je slovenského pôvodu. V roku 1998 boli na Slovensku registrované tri odrody cícera baranieho Alfa, Beta a Slovák, ktorým registrácia už skončila.
Alfa (majiteľ a udržiavateľ odrody Semex s.r.o., Kráľová pri Senci, 1998) – skorá odroda, nízka so slabou intenzitou vetvenia. Lístok je malý až stredný, listy sú svetlozelenej farby. V struku sú prevažne dve semená guľatého tvaru, po dozretí svetlobéžovej farby.
Beta (majiteľ ako Alfa, 1998) – stredne skorá odroda, nízka až stredne vysoká, so strednou intenzitou vetvenia. Lístok je veľký, listy sú strednezelenej farby. V struku sú prevažne dve semená, guľatého tvaru, po dozretí svetlobéžovej farby.
Slovák (majiteľ a udržiavateľ odrody Legumen v.o.s., Piešťany, 1998) – stredne skorá, stredne vysoká až vysoká odroda so silnou intenzitou vetvenia. Lístok je malý, listy sú strednezelenej farby. V struku sú prevažne dve semená guľatého tvaru, po dozretí svetlobéžovej farby.
Hrachor siaty tvorí kolekciu 82 genetických zdrojov a 62 genetických zdrojov rastlín tvorí kolekcia lupiny bielej. Momentálne nie je na Slovensku registrovaná žiadna odroda z týchto druhov strukovín.
Záujem spotrebiteľov hlavne z radov drobných pestovateľov a záhradkárov o tieto, tzv. minoritné, strukoviny na Slovensku v poslednom období neustále narastá. Mnohí takýto pestovatelia kontaktujú aj Génovú banku SR a hľadajú možnosti, ako sa dostať k pôvodným slovenským odrodám týchto plodín. Génová banka SR preto pracuje na možnosti vytvoriť v rámci spolupráce s drobnými pestovateľmi tzv. On-farm pestovanie, ktoré spočíva v dlhodobom pestovaní starých a krajových odrôd na farmách, pri zachovaní odrodovej čistoty a pravosti semenných vzoriek. Hlavnou a zároveň veľmi dôležitou podmienku je ale zabezpečiť dostatok osiva pre pestovateľov. Aj takouto cestou by sme mohli spoločne prispieť k tomu, aby sa tak cenné genetické zdroje rastlín našej krajiny nestratili z našich polí.
Autor: Ing. Erika Zetochová, VÚRV Piešťany
