V čase, keď nás ceny agrokomodít nútia rozmýšľať, akú plodinu má vôbec význam pestovať, asi málokoho trápi výživa rastlín fosforom. Avšak práve fosfor by nám mohol pomôcť pochopiť neudržateľnosť súčasného systému a to nie len čo sa týka výživy rastlín a poľnohospodárstva samotného.
Fosfor sa v rastlinných bunkách spolupodieľa na viacerých strategicky dôležitých úlohách, ako je prenos informácií (DNA, RNA), energie (ADP, ATP) a kontrola na vstupe (fosfolipidy). Z praktického pohľadu ide predovšetkým o fotosyntézu, kvitnutie a tvorbu plodov.
Obsah celkového fosforu, teda jeho anorganickej a organickej časti je vo vrchnej vrstve našich pôd relatívne nízky a aj z tohto množstva je pre rastliny prijateľná len malá časť. A aby toho nebolo málo, tak rastlinami prijateľná časť fosforu v pôde je atraktívna aj pre pôdnu biotu, v kyslých pôdach pre železo, hliník a mangán a v zásaditých zasa pre vápnik. Naopak pôdny sorbčný komplex, keďže tam nehrozí nejaká dlhodobá forma imobilizácie, je miesto, kde by mohli byť z nášho pohľadu hydrogén a dihydrogén fosforečnany uložené aj vo väčšom množstve.
Inak povedané, rastlinami prijateľné formy fosforu môžu v pôde vzniknúť v procese mineralizácie organických látok s obsahom fosforu (pozberové zvyšky rastlín, odumreté telá pôdnej bioty atď.) alebo zvetrávaním a solubilizáciou jeho minerálnych foriem, pričom druhý spôsob je oveľa pomalší.
Ak by sme vychádzali len z jednoduchej matematiky, tak je jasné, že expedovanými kamiónmi neodchádza z našich poľnohospodárskych podnikov len rastlinná komodita, ale okrem iných živín aj fosfor z našich pôd. Takže z tohto pohľadu je viac ako logické úrodou odobratý fosfor vrátiť do pôdy vo forme hnojiva. Vyššie spomínané súvislosti nie sú žiadnou novinkou, ale teoretickým základom určujúcim spôsob, akým by sme mali k hnojeniu, a to nielen fosforom, pristupovať. Z tohto pohľadu by sa teda mohlo zdať, že tu vlastne niet čo riešiť. Stačí, ak na základe výsledkov rozborov pôd a dosiahnutých alebo plánovaných úrod vypočítame a aplikujeme príslušné dávky fosfor obsahujúcich hnojív. Nuž a niekde v tomto momente dochádza k čelnej zrážke teórie s praxou. Ak by sme totiž chceli pristupovať k našej pôde zodpovedne v zmysle neznižovania obsahu prístupného fosforu v jej vrchnej vrstve, tak by sme mali podľa súčasnej úrovne poznania a bežne dosahovaných úrod aplikovať každoročne cca 25 kg rastlinami prijateľného P/ha (pozn. nie P2O5, ale čistého fosforu, čo je teda iné číslo. Konkrétne 25 kg P je čosi viac ako 57 kg P2O5). Slovné spojenie rastlinami prijateľný fosfor znamená, že vyššie spomínanú dávku by sme mali prispôsobiť prijateľnosti fosforu z priemyselných hnojív, ktorá sa pohybuje niekde na úrovni cca 20 %. Okrem toho by sme mali hnojenie fosforom prispôsobiť jeho obsahu v pôde. Čo znamená, že na pôdach, kde je obsah prístupného fosforu nízky, resp. vyhovujúci by sme mali vypočítanú dávku navýšiť o 50, resp. 25 % a kde je obsah veľmi vysoký, by sme hnojiť fosforom nemali. Takže vo výsledku to činí v priemere 25:0,2:0,436=286 kg/ha P2O5 na pozemkoch s dobrým obsahom prístupného fosforu. Na pozemkoch s nízkym obsahom je to 286+ 286×0,5=429, na pozemkoch s vyhovujúcim obsahom 286+286×0,25=358
a na pozemkoch s veľmi vysokým obsahom prístupného fosforu nie je potrebné hnojiť. Každoročne by sme teda mali aplikovať dávku z intervalu 0 – 429 kg/ha P2O5. Pre úplnosť treba dodať, že vzhľadom na malú pohyblivosť fosforu sa odporúča aplikovať hnojivá s obsahom fosforu do celého pôdneho profilu.
V praxi sa, samozrejme, aplikujú oveľa nižšie dávky fosforečných hnojív. Žijeme takpovediac zo zásob, ktoré sa vytvorili v predchádzajúcom režime. K čerpaniu týchto zásob fosforu dochádza mineralizáciou pôdnej organickej hmoty, ktorú stimulujeme aplikáciou relatívne vysokých dávok dusíka a mechanickou kultiváciou pôdy. Okrem znižovania zásob prijateľného fosforu v pôde však dochádza aj k zhoršovaniu pôdnej štruktúry. Samozrejme, dalo by sa diskutovať o tom, či rozdiel medzi odporúčaným množstvom a reálne aplikovaným zodpovedá poklesu rastlinami prijateľnej formy fosforu v pôde. Inak povedané, do akej miery sa nám darí sprístupňovať aj rastlinám neprístupné formy fosforu. Otázkou zostáva, dokedy to takto môže fungovať?
Tak či onak, máme problém. Na jednej strane sa nám zásoby fosforu v pôde evidentne míňajú a súčasne je aplikácia odporúčaných dávok jednoducho finančne neúnosná a okrem toho aj v určitom zmysle problematická. V procese sprístupňovania fosforu hrajú totiž dôležitú úlohu pôdne mikrooganizmy vrátane húb, ktoré za normálnych podmienok žijú s rastlinami v symbióze. Základným princípom fungovania uvedených vzťahov medzi rastlinami a pôdnou biotou je vzájomná výmena látok a energie, pričom rastlina poskytuje vo forme rizodepozície energiu a na oplátku získava lepší prístup k živinám a vode. Problém nastáva v okamihu, keď všetky potrebné živiny poskytneme rastline vo forme hnojív. Prestáva, resp. výrazne zníži produkciu koreňových exudátov, čo vedie k tomu, že jej bývalí partneri, ak teda túto zmenu prežijú, zmenia svoje životné stratégie a energiu začnú získavať z iných zdrojov. Jedným z takýchto zdrojov je napríklad aj pôdny humus. Narušenie uvedených vzťahov v pôde vedie potom, okrem iného, aj k zhoršeniu štruktúry pôdy a následne k zvýšeniu rizika predovšetkým vodnej erózie, čo môže v konečnom dôsledku viesť k stratám fosforu a eutrofizácii vôd.
Na základe uvedeného je teda v súčasnosti odporúčaný spôsob výživy rastlín fosforom minimálne diskutabilný. Veľmi zjednodušene je to systém založený na kombinácii energeticky náročnej ťažbe vyčerpateľných zdrojov fosfátov a čiastočnej recyklácii (pozberové zvyšky, hospodárske hnojivá atď.) s následným presunom fosforu na miesta, kde môže predstavovať rôzne veľký problém vo forme znečistenia životného prostredia, alebo sa stáva z pohľadu rastlín nedostupný. Rentabilita pestovania kultúrnych plodín sa, samozrejme, nezaobíde bez prístupného fosforu v pôde. Z vyššie uvedených súvislostí sa potom natíska otázka, ako zabezpečiť jeho vyhovujúcu koncentráciu v pôde?
Treba si uvedomiť, že otázka fosforu a jeho presunov sa netýka len poľnohospodárstva, ale je úzko spätá aj s celosvetovými trendmi, ako sú napr. presun populácie z vidieka do stále väčších mestských aglomerácií. Okrem toho sú tu však, samozrejme, aj zmeny v štruktúre poľnohospodárstva. Nie je to pritom vôbec zložitá matematika, všetci veľmi dobre vieme, k akému dramatickému prepadu došlo v sektore živočíšnej výroby. Z toho logicky vyplýva, že určitá a myslím si, že nie malá časť z vývozu našich poľnohospodárskych komodít slúži ako krmivo pre zvieratá chované mimo našej republiky. Suma sumárum, trajektória pohybov fosforu vrátane toho z našich pôd je kľukatá. Som presvedčený o tom, že časť jednoducho vyvezieme (pozn. v krmive je ho celkovo viac ako v dovezenom mäse), časť je v odpadových vodách a vzhľadom na naozaj nízke dávky, ktoré aplikujeme na polia, je časť, ktorá sa stáva pre rastliny nedostupnou zrejme asi najnižšia.
Na záver by sa teda dalo konštatovať, že problém s fosforom je naozaj vážny. Počnúc pomaly sa míňajúcimi zásobami (pozn. jednak ložísk fosfátov, ako aj v pôde), cez finančnú náročnosť a environmentálnymi dôsledkami končiac. Riešenie nebude určite jednoduché, ale dovolím si tvrdiť, že nič iné ako väčšia miera recyklácie, uprednostňovanie lokálnych potravín, lepšie sprístupňovanie neprístupných foriem a eliminácia erózie pôdy to asi nebude.
Ing. Tomáš Jusko
