Predtým, ako začneme skúmať, ktorá z týchto dvoch možností má bližšie k pravde, skúsme si zadefinovať konvenčný systém. Dopracovali sme sa k nemu relatívne dlhou cestou, na ktorej sa nám podarilo svojim spôsobom vyriešiť každú krízu spojenú s hrozbou globálneho nedostatku potravín. Niekde na samotnom začiatku stálo zvýhodnenie pestovanej plodiny voči konkurencii iných rastlín. Čo v praxi znamenalo premenu lesa, alebo akéhokoľvek iného ekosystému na pole s následnou nutnosťou mechanickej kultivácie pôdy. Tento systém mohol fungovať len dovtedy, kým neklesol obsah organického uhlíka pod kritickú hodnotu a neminuli sa živiny. Ak k tomu došlo, našiel sa ďalší les, alebo iná plocha. Takto to, samozrejme, nemohlo fungovať do nekonečna. Preto sa zaviedlo úhorovanie, striedanie plodín, hnojenie (v tomto čase ešte prevažne len organickými hnojivami) a ako extra novinka boli do výrobného procesu zaradené aj dusík viažuce rastliny. Avšak aj vyššie spomínané inovácie časom narazili na svoje limity, resp. neboli schopné naplniť potreby rastúcej populácie. Odpoveďou bolo zavedenie minerálnej výživy rastlín, nových výkonnejších odrôd, ešte intenzívnejšej mechanickej kultivácie pôdy vrátane melioračných zásahov (odvodnenie pôdy), závlah a v neposlednom rade chemickej ochrany rastlín. Medzi najneskôr zavedené inovácie patria geneticky modifikované plodiny a prvky precízneho poľnohospodárstva (pozn. zavedenie všetkých spomenutých intenzifikačných faktorov nebolo, samozrejme, všade na svete v rovnakom poradí).
Vo výsledku je nás na planéte viac ako 8 miliárd a hladom trpí historicky najnižšie percento z celkovej populácie.
Skôr či neskôr však zabezpečenie dostatku potravín konvenčným spôsobom narazí na nový limit a tým bude energetická náročnosť ich výroby a nedostatok plochy, kde sa bude môcť realizovať. Z globálneho hľadiska totiž ešte stále premieňame les na poľnohospodársku pôdu, ktorej časť následne vypadáva z výrobného procesu v dôsledku jej degradácie. U nás je, samozrejme, situácia iná. Znižovanie výmery poľnohospodárskej pôdy je spôsobené jej zábermi, menej kvalitné pôdy zarastajú a tie intenzívne obhospodarované sú vystavené riziku degradácie (vodná a veterná erózia, zhutnenie, znižovanie obsahu organickej hmoty atď.)
Z uvedeného vyplýva, že v tomto momente je na stole otázka, ako vypestovať dostatočné množstvo potravín a súčasne zastaviť nepriaznivý trend degradácie poľnohospodárskej pôdy a životného prostredia.
Čo sú najpálčivejšie problémy?
Úbytok pôdnej organickej hmoty
Pri akomkoľvek prevode prírodného (les, préria atď.), alebo aj poloprírodného ekosystému (TTP – trvalý trávny porast, lúky, pasienky) na konvenčným spôsobom obhospodarovanú ornú pôdu dochádza k poklesu organickej hmoty v pôde. Tento jav má príčinnú súvislosť jednak s mechanickou kultiváciou pôdy (pri ktorej dochádza k zvýšeniu mineralizácie pôdnej organickej hmoty), ale aj s hnojením minerálnymi hnojivami predovšetkým dusíkatými. Hnojenie minerálnymi hnojivami má za následok, podobne ako mechanická kultivácia pôdy, zvýšenie mineralizácie, ale okrem toho spôsobuje zníženie produkcie tzv. tekutého uhlíka hnojenými rastlinami, čo má vplyv nielen na pokles organickej hmoty v pôde, ale aj na zhoršenie štruktúry pôdy.
Zhutnenie a zhoršenie štruktúry pôdy
Vo všeobecnosti sa spája zhutnenie s používaním ťažkej mechanizácie a to obzvlášť pri vyššej vlhkosti pôdy. V skutočnosti je však za zhutnenie spoluzodpovedné aj hnojenie minerálnymi hnojivami, ktoré vedie k rozpadu štruktúrnych agregátov na elementárne pôdne častice. Tie sú potom pri intenzívnejších zrážkach, spolu s nadbytkom dusíka, na ktorý sa viaže Ca, Mg a K, splavované do podorničia.
Zhoršený zdravotný stav pestovaných rastlín
Pri intenzívnom pestovaní rastlín sme svedkami narastajúcich nákladov v súvislosti s ich ochranou. Jednu z príčin možno nájsť aj v pôde. Je všeobecne známe, že v rizosfére (pôda v bezprostrednej blízkosti koreňov vrátane koreňov) je početnosť mikroorganizmov rádovo vyššia ako v okolitej pôde. Je to spôsobené tým, že rastliny do tohto prostredia vylučujú tzv. koreňové exudáty, ktoré spolu s odumierajúcimi časťami koreňov tvoria tzv. rizodepozíciu. Tieto na energiu bohaté látky sú atraktívne pre mikroorganizmy. Rizodepozícia je základným predpokladom vytvorenia symbiotických vzťahov medzi rastlinou a pôdnymi mikroorganizmami (baktérie, huby). Tie sú za tieto látky, zjednodušene povedané, ochotné pomôcť rastline s výživou, ako aj s ochranou voči niektorým patogénom. Ako už bolo vyššie spomenuté, minerálnymi hnojivami výdatne hnojené rastliny vylučujú výrazne menej koreňových výlučkov.
Energetická náročnosť
Výroba potravín je dnes v podstate energetická transformácia palív na potraviny, kde je 90 % energetických nákladov krytých fosilnými palivami a len asi 10 % fotosyntézou.
Riešenie
Je len veľmi ťažko predstaviteľné, aby sa našlo také riešenie spomenutých problémov bez toho, aby to nejakým zásadným spôsobom nezmenilo charakter zaužívaného spôsobu obhospodarovania pôdy. Na tomto mieste je treba povedať, že nie je možné len jednoducho vynechať problematické činnosti, ale je nutné nahradiť ich inými. Neplatí teda, že je potrebné rezignovať na vedeckým spôsobom vytvorený systém, ale práve naopak, na jeho základe a nových, alebo doteraz do kontextu nezaradených už známych vedomostí je potrebné vytvoriť nový model poľnohospodárstva. Týmto zároveň považujem za zodpovedanú otázku o alternatíve, resp. zmene paradigmy.
Netvrdím, že princípy regeneratívneho poľnohospodárstva tak, ako sú dnes charakterizované, predstavujú dokonalé riešenie problémov, ktoré budeme musieť v blízkej budúcnosti riešiť, ale má všetky predpoklady na to, že je to krok správnym smerom.
Autor: Ing. Tomáš Jusko
