Sekvestrácia uhlíka v pôde je čoraz častejšie prezentovaná ako nástroj riešenia klimatickej krízy. Politické iniciatívy a trhové mechanizmy orientované na tzv. carbon farming – uhlíkové poľnohospodárstvo – sľubujú, že pestovatelia budú odmeňovaní za každú tonu uhlíka zadržanú v pôde. Tento naratív je však značne zjednodušený a naráža na zásadné praktické a vedecké problémy: predovšetkým otázku, ako presne, spoľahlivo a porovnateľne uhlík v pôde merať.
Ilúzia presnosti v meraní pôdneho uhlíka
Zmeny obsahu organického uhlíka v pôde prebiehajú pomaly a závisia od mnohých faktorov vrátane typu pôdy, klimatických podmienok a agronomického manažmentu. V praxi sa typické ročné prírastky uhlíka v ornici (0 – 30 cm) pohybujú v rozsahu desatín percenta. V pôdach s vysokou vstupnou zásobou uhlíka, alebo pri nevhodnom hospodárení, môže byť zmena minimálna alebo dokonca záporná. Kritickým problémom je však metodická variabilita medzi laboratóriami, ktorá môže prekročiť samotnú veľkosť skutočných ročných zmien. Rôzne analytické protokoly, rozdielna kalibrácia prístrojov či predbežné úpravy vzoriek spôsobujú, že výsledky nie sú vždy porovnateľné ani medzi kvalitnými laboratóriami. Výsledkom je neistota, ktorá sťažuje nielen interpretáciu údajov, ale aj ich použitie ako podkladu pre finančné mechanizmy v rámci uhlíkového obchodovania. Vzhľadom na vysokú citlivosť merania a metodickú nejednotnosť je koncept carbon farmingu v súčasnosti rizikový. Mechanizmy založené na „uhlíkových kreditoch“ odmeňujúcich zachytený uhlík môžu byť postavené na údajoch s nízkou presnosťou a validáciou. V dôsledku toho hrozí, že sa v praxi budú certifikovať pozitívne prírastky uhlíka, ktoré v skutočnosti neexistujú – alebo sú len dôsledkom prirodzenej variability a meracích nepresností. Zároveň existuje riziko tzv. uhlíkového úniku, kedy opatrenia vedúce k zvýšeniu uhlíka v povrchovej vrstve môžu byť kompenzované stratami v hlbších horizontoch. Súčasné monitorovacie systémy zriedka zachytávajú pôdu hlbšie než do 30 cm, hoci práve tam môžu prebiehať významné mineralizačné procesy, najmä pri zhutnení či zvýšenej biologickej aktivite.
Pôdna organická hmota ako robustnejší ukazovateľ
V prostredí týchto metodologických výziev sa ako spoľahlivejší a zároveň praktickejší ukazovateľ ukazuje byť celkový obsah pôdnej organickej hmoty (SOM – soil organic matter). Jej množstvo dobre koreluje nielen s uhlíkom, ale aj s retenciou vody, štruktúrou pôdy, biologickou aktivitou a úrodnosťou. Zmeny v SOM sú stabilnejšie, menej citlivé na krátkodobé výkyvy a menej závislé od jemných laboratórnych odchýlok. Meranie SOM je zavedené, technicky jednoduchšie a jeho význam je z agronomického hľadiska okamžite čitateľný. Nárast organickej hmoty zlepšuje zdravotný stav pôdy, znižuje jej eróznu náchylnosť a zvyšuje hospodársku efektivitu poľnohospodárstva. Na rozdiel od abstraktného „zachyteného uhlíka“ prináša okamžité a merateľné prínosy. Sekvestrácia uhlíka v pôde je dôležitý koncept, ale jeho implementácia musí byť založená na spoľahlivých a agronomicky zmysluplných indikátoroch. Pôdna organická hmota predstavuje praktickú alternatívu k neistým uhlíkovým kvótam – ako ukazovateľ, ktorý je merateľný, validovateľný a priamo spätý so zdravím pôdy. Ak má byť carbon farming viac než len nástrojom kompenzácie emisií, musí stáť na dôveryhodných údajoch a integrovať sa s dlhodobými stratégiami pôdneho manažmentu.
V tejto súvislosti je možno potrebné spomenúť, že na Slovensku aktuálne používaný systém agrochemického skúšania poľnohospodárskej pôdy (ASPP), ktorý koordinuje ÚKSÚP, sleduje predovšetkým pH a obsah prístupných živín (P, K, Mg, Ca), avšak priamo nehodnotí obsah pôdnej organickej hmoty ako samostatný analytický ukazovateľ. Tento fakt obmedzuje možnosť dlhodobo sledovať kvalitu a zdravie pôdy z hľadiska jej úrodnosti a schopnosti sekvestrovať uhlík.
Ing. Tomáš Baran, Naše Pole
