Živiny prítomné v pôde a najmä v pôdnom roztoku vo forme iónov a molekúl podliehajú vzájomnej interakcii, ale aj reakcii s koloidmi pôdneho sorpčného komplexu, čo určuje ich mobilitu a rozhoduje o prístupnosti pre rastliny.
Medzi najreaktívnejšie živiny patria anióny kyseliny trihydrogénfosforečnej, preto nadbytok fosforu negatívne vplýva na príjem prakticky všetkých katiónov, ale i naopak prebytok katiónov najmä Ca, Mg, Fe, Mn, Zn, Cu negatívne pôsobí na príjem fosforu tým, že vznikajú terciárne soli vo vode nerozpustné a pre rastliny momentálne neprístupné. Z uvedeného je zrejmé, že iba hodnoty obsahu živín v pôde nemusia byť relevantným ukazovateľom optimálnych výživových podmienok. Vo výžive vždy rozhoduje, okrem absolútneho obsahu živín v pôde, predovšetkým ich prístupnosť a prijateľnosť pre rastliny. Prístupnosť je závislá od rozsahu a intenzity vzájomnej interakcie živín, antagonizmu živín, charakteristiky sorpčného komplexu, vodného režimu, mikrobiálnej aktivity, fyzikalno – mechanických vlastností pôdy, teploty a pH pôdy. Tým, že prevažná časť živín je prijímaná vo forme iónov z pôdneho roztoku, preto ich prístupnosť a prijateľnosť je bezprostredne závislá od pH pôdy. V dôsledku uvedeného kyslá oblasť (pH<7) priaznivo vplýva na príjem NO3– a ióny kys. trihydrogénfosforečnej reprezentované H2PO4– a HPO42-. Naproti tomu pH neutrálne a zásadité (>6) pozitívne ovplyvňuje príjem amoniaku a klesá prístupnosť fosforu.
Živiny prijaté z vonkajšieho prostredia koreňmi rastlín sú transportované do jednotlivých organov, kde sú metabolizované na organické látky nevyhnutné pre tvorbu štruktúry buniek, pletiva i orgánov a zabezpečenie fyziologicko–biochemických procesov zodpovedných za procesy rastu a vývinu pestovaných plodín.
Výkonnosť produkčného procesu závisí nielen od dostatočnej zásoby zdrojov živín v pôde, ale najmä od schopnosti koreňového systému živiny prijať a ich metabolizovať. Z asimilovaných živín vo forme organických látok v rámci anabolických a katabolických procesov vznikajú zásobné látky (bielkoviny, sacharidy a tuky), ktoré vykazujú hospodársky úžitkové vlastnosti úrody pestovaných plodín.
Zákon zachovania hmoty a energie v plnom rozsahu platí aj v oblasti výživy. Podstata výživy a spôsoby aplikácie živín vo forme hnojiva vychádza predovšetkým z ich potreby pre dosiahnutie programovanej úrody (A), obsahu prístupných živín v pestovateľskom prostredí – v pôde (Bp), zohľadnenia strát živín z prostredia (C), ale aj schopnosti prístupné živiny prijať (k – koeficient využiteľnosti živín porastom) a tým zabezpečiť potreby porastu. Rozdiel medzi potrebou porastu (A) a reálnym stavom prístupných živín v pôde (Bp-C) je nahradený hnojením (Dž). Zjednodušený bilančný model potreby živín v rámci hnojenia môžeme definovať triviálnou rovnicou:
Dž = [ A – (Bp-C)]. k
Výpočet dávky dusíka (Dž) pre obilniny a špeciálne pre porast ozimnej pšenice (pšenica letná forma ozimná) vyplýva z biologickej potreby cca 25 – 30 kg/ha N na 1 t úrody zrna (A). Požiadavky porastu pšenice na fosfor a draslík sa spravidla určujú na základe pomeru živín N:P:K ako 1:0,2:1. Vypočítané dávky živín NPK je potrebné upraviť na reálne pôdne zdroje (Bp) a úroveň využiteľnosti živín porastom (k), ktorá pre jednotlivé živiny a zdroje živín je rozdielna. Hodnoty k sú závislé od celého radu faktorov: pôdneho typu, zrnitostného zloženia pôdy (pôdny druh), koncentrácie živín v pôde, iónovej sily pôdneho roztoku, vlastnosti sorpčného komplexu, pH, teploty, prítomnosti antagonistov, mikrobiálnej aktivity, pôdnej vlhkosti, obsahu organickej hmoty, pomeru C:N, druhu plodín a rastovej fázy. Vo všeobecnosti v agrochémii sa uvádzajú nasledovné hodnoty využiteľnosti živín (k): z pôdy: N – 60 %, P – 13 %, K – 10 – 13 % a priemyselného hnojiva: N – 60 %, P – 20 %, K – 40 – 50 %.
Autor: prof. Ing. Ivan Michalík, DrSc., Nitra
