V ostatných rokoch boli trávne porasty vystavované súčasne viacerým stresovým faktorom. Na jednej strane sú to rôzni škodcovia, na druhej strane sme čoraz viac konfrontovaní s narastajúcimi teplotami (vrátane nárastu počtu teplých dní s teplotami nad 30 °C) a úhrnom spadnutých zrážok počas vegetačného obdobia (apríl až september), najmä v zemiakarskej a podhorskej oblasti.
Tieto a ďalšie stresové faktory vystavili trávne porasty na hranicu ich produkčných schopností. Aj keď niektoré faktory životného prostredia nemožno ovplyvniť, obhospodarovanie poľnohospodármi sa dá veľmi dobre prispôsobiť tak, aby boli trávne porasty v dobrej forme aj pre budúce využitie.
Okrem mnohých mimoprodukčných funkcií je podstatná ich produkčná funkcia nevyhnutná pre konzumentov, ale aj pre človeka, krajinu a celkovú kvalitu životného prostredia. Produkčná funkcia trávneho agroekosystému vyplýva z poskytovania objemového krmu na výživu zvierat nielen na priame skrmovanie, ale aj na konzervovanie pre mimovegetačné obdobie. Pasienky a lúky poskytujú pri minime investovanej energie maximum objemového krmiva s pomerne širokou dobou zberu. Hospodárska úroda trávneho porastu pri dvoch zberoch ochudobní ekosystém iba o 12 – 15 % vytvorenej rastlinnej fytomasy. Trávne porasty sú schopné aj bez pratotechnických zásahov poskytovať každoročne úrody 1,5 – 3 t.ha-1 sena. Táto zdanlivá prednosť sa doteraz často zneužíva a vedie k extenzívnemu hospodáreniu na lúkach a pasienkoch aj tam, kde je možná primeraná intenzita zabezpečujúca výrobu krmu pre prežúvavce. Výskumom sa na veľkom súbore porastov dokázalo, že pri vyšších vstupoch možno dosiahnuť v našich podmienkach 7 – 10 t.ha-1 sena. Praktické úrody krmu z trávnych porastov sú ale nízke a kolísavé. Dostatočne sa nevyužívala a ani v súčasnosti sa nevyužíva ich produkčná schopnosť. Prvou príčinou nízkych úrod trávnych porastov sú horšie pôdno-klimatické podmienky v horských a podhorských oblastiach (svahovitosť, nevyrovnanosť povrchu, ťažšia dostupnosť, neupravený vodný režim, nízky obsah živín). Druhou príčinou je nedostatočné až takmer žiadne hnojenie, a s tým spojené nevhodné využívanie porastov.
Súčasťou bežnej pratotechniky na lúkach a pasienkoch je uplatňovanie rôznych zásahov biologickej, chemickej ale aj mechanickej povahy. Zásahy rešpektujú biológiu a ekológiu trávnej mačiny aj lúčno-pasienkových porastov, zlepšujú fyzikálne a biologické pomery pôdy, menia floristické zloženie, a tým následne aj produkčné a kvalitatívne parametre krmu. Nepoužívajú sa však paušálne, ale vždy podľa podmienok stanovišťa a aktuálneho stavu porastu. Patrí sem povrchová úprava, kosenie, výživa trávnych porastov a minimalizačné technológie na lúkach a pasienkoch.
Nedostatočným využívaním trávnych porastov sa vytvárajú nerovnosti, čím sa mení mikroreliéf a zhoršuje sa mechanizačná dostupnosť povrchu pôdy pre zberové linky. Nerovný povrch bráni nielen pri kosbe a zbere krmovín, ale spôsobuje aj značné škody, zvyšuje poruchovosť mechanizmov. Keď sa povrch dlhodobejšie neošetruje, vznikajú prerastené krtince, mačina sa prerieďuje, zvyšuje sa zastúpenie druhov burín.
Preto zvýšenie produkčnej schopnosti porastov súvisí s úpravou povrchu pôdy. Každoročne čo najskôr na jar sa pravidelnou povrchovou úpravou odstraňujú prekážky pre obhospodarovanie trávnych porastov. Tým sa docieli vyrovnanosť povrchu trávneho porastu a zachovanie priaznivého floristického zloženia.
Najdôležitejším a najvhodnejším mechanizačným zásahom je smykovanie, ktoré urovnáva povrch po poškodení, rozhŕňa najmä krtince a mraveniská. Na pasienkoch má za úlohu rozvrstviť po ploche aj exkrementy po dobytku, a tým rovnomerne rozdeliť živiny. Nerozhrnuté výkaly na pasienku spôsobujú vznik tzv. mastných miest, ktoré zvieratá obchádzajú. Vznikajú tak nedopasky, čím sa zhoršuje druhové zloženie porastu a klesá úroda paše. Pri zvýšenom podiele prázdnych miest môžeme pred uvedeným úkonom prisiať chýbajúce druhy (ručne).
Bránenie je ďalšie z povrchových opatrení na trávnych porastoch. Má význam hlavne na zanedbaných, degradovaných a extenzívnych plochách pri odstraňovaní stariny, preriedení silne zahustených, splstnatených porastov, ale aj pri tvorbe prísušku po aplikácii vyššej dávky hnojovice, avšak vždy spojené s prísevom chýbajúcich hodnotných druhov tráv a ďatelinovín. Je dôležité použiť predovšetkým ľahké prstové brány, ktoré majú aj odburiňovací účinok z dôvodu narúšania širokolistých burín. Nielenže prevzdušňujú mačinu, ale vyrovnávajú aj povrch pasienkov, rozhŕňajú mraveniská a exkrementy, a tým môžu nahradiť úlohu smyku. Intenzívne jarné bránenie sa neodporúča, pretože spomaľuje dorastanie poranených rastlín, oneskoruje zber a negatívne vplýva na druhové zloženie. Je to z dôvodu, že výkonné druhy tráv reagujú na brány citlivejšie. Negatívny vplyv bránenia pri produkčných porastoch sa prejavuje znížením úrod až o 9 – 22 %, ktoré môže po zásahu trvať 3 – 6 rokov. Bránenie preto odporúčame vykonať čo najskôr na jar. Neskoré bránenie je škodlivé na jar i na jeseň. Porasty treba brániť vždy po vrstevnici, aby vznikli jemné ryhy, ktoré zvyšujú zadržiavanie vody na svahoch.
Ďalším pratotechnickým opatrením je valcovanie. Zvyšuje kapilárnu vodivosť pôdneho profilu a podporuje vzlínavosť podzemnej vody, čím sa zlepšuje zásobovanie koreňovej zóny vodou. Efekt valcovania je rozdielny na rôznych druhoch pôd. Pozitívny efekt je na piesočnatých, humóznych, kyprých a rašelinových pôdach, kde povrchové časti sú suché, zatiaľ čo v spodine je nadbytok vlahy. Na ílovitých pôdach s nevyhovujúcou hladinou podzemnej vody alebo na vlhších pôdach nevalcujeme. Rovnako aj príliš suché pôdy nie je účelné valcovať, pretože jeho efekt neovplyvní vzlínanie, ale spôsobí ďalšie vysúšanie a poškodenie porastu. Valcovanie má väčší vplyv na floristickú skladbu porastu než na primárnu produkciu. Môže regulovať zastúpenie ruderálnych burín v poraste znížením ich konkurenčnej schopnosti, čím z porastu postupne ustupujú. Naopak, podiel ďatelinovín a niektorých tráv sa mierne zvyšuje. Pri zakladaní ďatelinotrávnych miešaniek má valcovanie väčší význam.
Jedným zo základných spôsobov využívania lúk je kosenie. Podľa počtu kosieb rozlišujeme jednokosné, dvojkosné a viackosné lúky. Počet kosieb závisí od úrovne hnojenia trávnych porastov a optimálneho termínu zberu. Čím je počet kosieb vyšší, tým je vyššia intenzita obhospodarovania. Väčší počet kosieb spôsobuje zmeny v obsahu organických minerálnych látok, tieto zmeny možno teda považovať za pozitívne. Všeobecne platí zásada, že so zvyšujúcimi sa dávkami živín by sa mal zvyšovať aj počet kosieb. S termínom využívania je spojená kvalita trávneho porastu. Za optimálny termín zberu pokladáme taký, v ktorom sa získajú vysoké úrody sušiny primeranej kvality. V praxi sa však trávne porasty často kosia dosť neskoro. Neskorá kosba sa zdôvodňuje úsilím dosiahnuť vyššie úrody v prvej kosbe, lepšie možnosti sušenia (starší porast s nižším obsahom vody, vyššia teplota vzduchu) a aj pre vyššie celoročné úrody sena. Tým sa značne znižuje kŕmna hodnota dorobenej trávnej hmoty. Výsledky výskumov zdôrazňujú potrebu urýchliť termín prvej kosby, a tým zlepšiť kvalitu krmu. Za najvhodnejší termín sa odporúča čas kvitnutia dominujúcich tráv v lúčnom poraste. Na lúkach, ktoré sú ale bohaté na počet rastúcich druhov, je však ťažko určiť hlavné druhy, pretože čas kvitnutia rastúcich druhov je rozložený na veľmi dlhé obdobie. Okrem toho treba rátať aj s prevádzkovými podmienkami, ktoré pri zberových prácach nemožno obchádzať. Pre začiatok zberu lúčnych porastov v čase kvitnutia dominujúcich druhov sa musí odsunúť skončenie prvej kosby a jej zberu v podnikoch s veľkou výmerou trávnych porastov na neskoré obdobie, čo znamená značné zníženie kŕmnej hodnoty.
Podľa mnohých poznatkov treba začiatok prvej kosby určiť na obdobie klasenia tráv a priebeh kosby usmerňovať podľa intenzity hnojenia, typu porastu a polohy. Zber sena z mladšieho porastu je sťažený tým, že pokosený porast má vyšší obsah vody. Neskorá prvá kosba spôsobuje obohacovanie rastlín o rezervné látky, skorá kosba ich o rezervné látky ochudobňuje. Z praktického hľadiska treba poznať, ako vplýva termín zberu na úrody trávneho porastu v nasledujúcom roku.
Dôvodom uplatnenia minimalizačnýchtechnológií je dlhoročné nevyužívanie trávnych porastov alebo len niekoľkoročné mulčovanie. Nahromadená fytomasa zhoršuje druhové zloženie, preto je potrebné tieto porasty vertikutovať a následne zlepšovať prísevmi. Význam prísevov neustále narastá, pretože súvisí so zvyšovaním druhovej diverzity a s trvalo udržateľným hospodárením. Technológiu prísevov je vhodné použiť na stanovištiach, kde je obnova trávnych porastov problematická z ekologických aj pratotechnických dôvodov. Ide hlavne o svahovité pozemky a pozemky s plytkou orničnou vrstvou, kde by sme klasickou orbou spôsobili veľkú eróziu a vyorali množstvo kamenia. Touto technológiou viac alebo menej narúšame trávnu mačinu pôvodného porastu. Súčasne prísevom dodáme vhodné druhy tráv a ďatelinovín do pôvodných trávnych porastov. Cieľom je vytvoriť produkčnejší a kvalitnejší porast na danom stanovišti s dlhodobým efektom pri nízkych finančných vstupoch. Uvedené zabezpečíme zvýšeným zastúpením kvalitných trávnych druhov a ďatelinovín s vyšším obsahom energie (mätonoh trváci, ďatelina plazivá). Prínosom je aj zníženie erózie a zmyvu pôdy na svahoch, prísevom ďatelinovín zvýšime fixáciu biologického N a znížime náklady na renováciu trávnych porastov. Osivo má byť uložené do optimálnej hĺbky, aby malo dostatok vlahy na klíčenie. Obdobie do rastovej fázy odnožovania je veľmi dôležité pre zapojenie porastu a trvá 4 až 10 týždňov. Aby nedochádzalo k zatieneniu mladých rastlín, urobíme presvetľujúcu kosbu pri výške 0,15 – 0,25 m. Na zatienenie najviac trpia nízke druhy, napr. ďatelina plazivá a lipnica lúčna, ktoré sú náročné na svetlo. Prísev možno označiť aj ako technológiu ekologicky šetrného obhospodarovania porastov najmä na neorateľných stanovištiach od extenzívnych až po intenzívne. Bezorbové technológie sú najvhodnejšou alternatívou obnovy trávnych porastov vo vzťahu k životnému prostrediu, pretože vylučujú eróznu ohrozenosť a zvyšujú retenčnú schopnosť trávnych porastov.
Ďalšou minimalizačnou technológiou je vertikutácia, ktorej cieľom je vertikálne prerezať a prečesať splstnatený trávny porast. Zásah sa robí pri nahromadení plsti v hrúbke vyše 10 mm. Presekávajú sa nadzemné výbežky, čím sa rozruší splstnatenie, prípadne machovanie, vyčesáva sa odumretá nadzemná fytomasa a súčasne sa jemne nakyprí najvrchnejšia vrstva pôdy. Pri vertikutácii sú vytrhávané a dozadu odhadzované hrubé časti splstnatenej mačiny. Nesmú byť pritom poškodené vegetačné orgány tráv, avšak nadzemné výbežky listových ružíc burín by mali byť odstraňované. Utlačená mačina silno obmedzuje cirkuláciu vzduchu a jeho prenikanie ku koreňom spolu so živinami, vsakovanie zrážkovej vody bráni odnožovaniu. Nemenej významnou úlohou vertikutácie je zvýšenie prívodu svetla k odnožovacej zóne a podpora rastu. Nedostatok kyslíka a teda anaeróbne prostredie v mačine vedie k zmene chemických vlastností pôdy, najmä k zníženiu pH. Dôsledkom je spomalenie rastu koreňov a intenzity mikrobiálnej činnosti. Vhodným termínom pre realizovanie vertikutácie je skorá jar alebo neskoré leto, keď trávy do jesene dokážu ešte zregenerovať, nie však neskoro v jeseni alebo pri zamrznutej pôde. Po vertikutácii je trávny porast opäť schopný prijímať v dostatočnej miere vzduch, vodu a živiny, podporí sa odnožovanie tráv a trávny porast sa zmladí.
Výživa trávnych porastov je jedným z veľmi podstatných zásahov do trávneho porastu, ktorá pôsobí na nárast a kvalitu nadzemnej fytomasy a môže pozitívne a negatívne ovplyvniť celý ekosystém. Hnojenie môže spôsobiť aj zmeny v trávnom ekosystéme. Ide najmä o celkové floristické zmeny. Hnojenie vplýva na zvýšenie produkcie porastov, koncentráciu živín a minerálnych látok nadzemnej a podzemnej fytomasy, chemizmus pôdy a pôdny edafón. Obsah živín v sušine nadzemnej fytomasy je indikátorom zásobenia pôd živinami. S poklesom zásoby živín v pôde sa znižuje úroda trávnych porastov. Hnojením plôch trávnych porastov spätne dotujeme chýbajúce živiny. Dávky dusíkatých hnojív sa vždy stanovujú s ohľadom na ekologické podmienky stanovišťa, botanickú skladbu porastu a na požadovanú výšku úrod a intenzitu využívania. Porasty s vyšším zastúpením ďatelinovín a novozaložené trávne porasty hnojíme nižšími dávkami dusíka (50 – 60 kg.ha-1). Dávky vápenatých hnojív sa stanovujú podľa pH a zrnitostného zloženia pôdy. Na ľahkých pôdach sú účelnejšie nižšie dávky v krátkych intervaloch a na glejových, málo prevzdušnených pôdach naopak. Pri melioračnom vápnení silne kyslých pôd (pH do 4,5) využívame väčšie dávky v 3- až 5-ročných cykloch až dosiahneme optimálny rozsah pH. Udržovacie vápnenie sa spravidla robí v 4- až 6-ročných cykloch. Dávky sa pohybujú od 50 – 300 kg.ha-1 a závisia od pedoklimatických podmienok a intenzity hnojenia. Rovnako aj dávky fosforu a draslíka závisia od ich pôdnej zásoby a odberu úrodami. Ročné dávky fosforu sa pohybujú od 30 – 50 kg.ha-1 a možno ním hnojiť aj do zásoby na 2 až 3 roky. Zapracovaním 20 t.ha-1 maštaľného hnoja dobrej kvality sa dodá 20 kg.ha-1 fosforu a 100 kg.ha-1 draslíka, čo vystačí na 2 roky. Na pôdach s dostatočnou zásobou fosforu, nad 40 mg, hnojíme dávkou podľa odberu úrodou, a to 3 kg P na 1 t suchého krmu. Pri draslíku platí zásada, že pri jeho obsahu v pôde pod 100 mg je hnojenie potrebnejšie.
Na záver možno povedať, že len pravidelným a správnym dodržiavaním obhospodarovania pri rešpektovaní podmienok stanovišťa, vieme docieliť (zabezpečiť) priaznivé botanické zloženie, produkčnú schopnosť a udržať mnohé mimoprodukčné funkcie trávnych porastov.
Autori: Ing. Zuzana Kováčiková, PhD., Ing. Vladimíra Vargová, PhD., VÚTPHP B. Bystrica
