I napriek tomu, že osobne som mnohokrát charakterizoval rozdiely medzi jednotlivými chemickými formami dusíka, ktoré boli zverejnené v časopise Naše pole, sústavne sa stretávame s kontroverznými názormi. Pred viac ako 80 rokmi otec modernej Agrochémie Akademik D.N. Prianišnikov exaktne definoval obe formy dusíka z hľadiska ich mobility v pôde a osobitne v schopnosti ich príjmu a akumulácie koreňmi rastlín. Aj v ostatnej dobe sa dá, hlavne v článkoch propagujúcich konkrétne hnojivá, naraziť na tvrdenie, že dusičnanový dusík je pre rastliny okamžite prístupný (prijateľný), naproti tomu amoniakálny a amidový (prítomný v močovine) sa musí v pôde premeniť na dusičnan, pričom dochádza k značným stratám. Je zrejmé, že sa pri tomto tvrdení vychádza z nesprávnych predstav o dominantnom príjme dusičnanového dusíka v porovnaní s amoniakálnou a amidickou formou. Podľa týchto predstáv amoniakálna forma dusíka pred jeho príjmom musí podliehať premene na dusičnan(?).
Je pozoruhodné, že pred viac ako 160 rokmi významný nemecký chemik Justus von Liebig (autor teórie minerálnej výživy rastlín) tvrdil diametrálne odlišné stanovisko, že vraj rastliny prijímajú iba amoniakálny dusík, preto podľa jeho predstáv liadkové formy N musia byť premenené redukciou na amoniak. Tento nesprávny názor pred viac ako 70 rokmi vyvrátil Prianišnikov.
Vo všeobecnosti je frekventovaný názor, že z fyziologického hľadiska obe formy dusíka (N – NO3– a N – NH3) sú v príjme rovnocenné iba v podmienkach pH pôdy blízkej neutrálnej (pH 6,8), znižovaním pH do oblasti kyslej dominuje príjem dusičnanu a naopak zvyšovanie pH v smere zásaditej reakcie dominuje príjem amoniaku. V optimálnych podmienkach medzi jednotlivými chemickými formami N nie sú v ich príjme koreňmi žiadne rozdiely. Odlišnosti sú však v tom, že optimálne podmienky pre príjem dusičnanu a amoniaku sú rozdielne, preto za určitých podmienok (najmä pH pôdy) dominuje príjem NO3– (v podmienkach pH < 6,8) alebo NH3 (pH > 6,8). Z uvedeného aspektu nie je opodstatnený názor, že príjem amoniaku je podmienený jeho premenou na dusičnan.
Významné odlišnosti medzi iónmi N sú predovšetkým v utilizácii dusíka v procese jeho asimilácie a tvorby aminokyselín, čo determinuje akumulačnú kapacitu v rastlinách. Kým amoniakálny ión je bezprostredne využiteľný na tvorbu aminokyselín (proces asimilácie), naproti tomu dusičnanový dusík nepodlieha asimilácii, preto musí byť redukovaný na NH3. Redukciu uskutočňuje enzým nitrát – reduktáza za spotreby metabolickej energie.
Ďalšie rozdiely sú v rýchlosti mobility (transportu) iónov v pôdnom prostredí. Amoniak na rozdiel od dusičnanu podlieha intenzívnej výmennej sorpcii na pôdny sorpčný komplex, čo limituje jeho rýchlosť transportu v pôde. Naproti tomu NO3– nepodlieha výmennej sorpcii, preto sa v pôde pohybuje analogickou rýchlosťou ako voda. Vychádza sa z poznania, že dusičnan je extrémne hydrofilný (vodomilný), preto s vodou úplné splynie do fyzikálne nedeliteľnej štruktúry. Jeho pohyblivosť v pôde vyžaduje prítomnosť voľnej vody.
Nemali by sme zabúdať na významné rozdiely medzi iónmi N v ich toxicite a citlivosti rastlinných pletív na vysoké koncentrácie najmä amoniakálneho dusíka, čo by sa malo reflektovať pri foliárnej (listovej) aplikácii hnojiva. Zvýšená citlivosť rastlinných pletív na prítomnosť amoniaku v cytoplazme buniek je v podstate príčinou jeho asimilácie za tvorby aminokyselín a predstavuje formu utilizácie amoniaku (obranná reakcia). Naproti tomu dusičnan je neutrálny a preto dochádza ku jeho nadmernej akumulácii v rastlinných pletivách.
Autor: prof. Ing. Ivan Michalík, DrSc., Nitra
