Nezabúdajme na choroby bázy stebla

Pri miernych zimách ostáva vysoký podiel zelených listov a spolu s nimi aj patogény v listových škvrnách a na bázach stebiel. To však neznamená, že v prípade silných mrazov patogény neprezimujú. Obvykle je však po teplej zime silnejší infekčný tlak a väčší predpoklad skorého rozšírenia chorôb. O úspešnosti a rozsahu infekcií však rozhodujú aj iné faktory, najmä osevný postup, náchylnosť odrody, infekčný potenciál pôdy, kondičný stav porastu a aj nasledujúci priebeh počasia. Medzi prvé jarné choroby, okrem plesne snežnej a skorých listových škvrnitostí (múčnatka a septorióza), patria najmä choroby bázy stebla. Je preto namieste pripomenúť pestovateľskej verejnosti spektrum chorôb a základné spôsoby prevencie a ochrany proti nim.

 

Černenie bázy stebla (Ophiobolus graminis)

Klasická fytopatologická literatúra popisuje väčšinou terminálne štádium choroby – tzv. bieloklasosť, ktorá sa môže v poraste vyskytnúť najčastejšie od kvitnutia až po dozrievanie. Zbelené klasy, alebo celé rastliny sa vyskytujú jednotlivo alebo v ohniskách, ktoré majú spravidla kruhovitý tvar. Bieloklasosť môžu spôsobiť aj iné huby, prípadne škodcovia. Preto je nutné rastliny z pôdy vytrhnúť a prezrieť bázu stebla. Ak sú rastliny napadnuté hubou O. graminis, prvou indikáciou je ľahké vytrhnutie rastlín z pôdy, v dôsledku nekrózy koreňového systému. Ten je tmavo sfarbený a postupne odumiera. Na koreňoch upúta pozornosť najviac ich riedkosť, pričom zachované ostávajú iba hlavné korene; korene nižšieho rádu a vlásočnicové korienky v dôsledku odumretia na vytrhnutej rastline absentujú. Ďalší znak, ktorý si možno všimnúť, sú prilepené kúsky pôdy na čiernych, drsných koreňoch. Ich drsnosť je spôsobená odlupovaním pokožky, ktorá bola mycéliom patogéna rozrušená. Dôvodom tmavého sfarbenia napadnutých koreňov je mycélium huby, ktorého pigmentácia spolupôsobí na charakteristickom tmavom sfarbení nekróz. Huba niekedy prechádza aj na najspodnejšie internódiá a pošvy spodných listov, kde sa prejavuje čiernym povlakom mycélia. Pri skorších infekciách rastliny zaostávajú v raste, pri neskorších, alebo pri menej dynamických infekciách rastliny zbelejú až po vytvorení klasov. Na postihnutých rastlinách býva škodlivosť veľmi veľká. Niekedy dosahuje aj 100 %, ak k zbeleniu klasu (resp. k úplnému odumretiu a uschnutiu  rastliny) dôjde krátko po odkvitnutí. Ak k zbeleniu klasu dôjde neskôr, úroda je redukovaná v rôznej miere. Všeobecne platí pravidlo, že čím viacej je v poraste ohnísk a tým aj napadnutých rastlín, tým vyššie budú škody.

Patogén je prenášaný zvyškami rastlín a čiastočkami pôdy. Žije saprofyticky na zvyškoch tráv a strnisku v pôde, kde pri vhodných podmienkach napáda korene, koreňový kŕčok a pätu stebla hostiteľskej rastliny. Ďalší zdroj infekcie sú plodnice, ktoré sa tvoria na strnisku. Po zvlhčení pseudoperitécií sú askospóry vymršťované do vzduchu a roznášané vetrom. V poraste sa šíri pomaly, ohniskovito a na väčšie vzdialenosti obmedzene. Huba sa dobre vyvíja vo vlhkých pôdach, pri hodnotách pH nad 7 a teplotách 12 – 20 °C.

 

 

Steblolam (Oculimacula yallundae, O. acuformis)

Prvé symptómy sú v poraste badateľné už koncom odnožovania. Na listovej pošve najstaršieho listu vznikajú pozdĺžne, elipsovité, svetlohnedé škvrny, niekedy ohraničené tmavohnedým lemom. Rozrastaním mycélia pletivo pošvy v mieste škvrny (v strednej časti) praská. Pri chladnom počasí sa môžu na škvrnách vytvárať konídiá, pričom patogén prechádza postupne až na bázu tvoriaceho sa stebla.

Najcharakteristickejším symptómom, ktorý sa objavuje neskôr na steble, je tzv. medailónkovitá škvrna oválneho tvaru, ktorá je v strede svetlejšia, po obvode s tmavou obrubou. Obvykle sa vytvára na prvom, prípadne druhom internódiu. Škvrna sa môže morfologicky podobať na napadnutie pôvodcami nepravého steblolamu, pri ktorých však absentuje dôležitý diagnostický znak – mycélium sivobielej farby. To je pozorovateľné iba pri rozrezaní stebla a vypĺňa duté vnútro v hraniciach škvŕn. Pri vysokom infekčnom tlaku dochádza k postupnému splývaniu jednotlivých škvŕn po obvode, takže obopínajú celú bázu stebla. Morfologicky sa v poraste infekcie môžu prejaviť zbelením a hluchosťou klasov, avšak porast nemusí vždy poľahnúť. Pri silnejšom napadnutí dochádza k narušeniu mechanickej pevnosti pletív a v konečnom dôsledku k lámaniu stebla. Typické je prirodzené padanie rastlín rôznymi smermi (ak nie sú v dôsledku vetra alebo búrky povalené taktiež jedným smerom), pričom pri fyziologickom poľahnutí porastu (napr. pri búrke) je charakteristické poľahnutie rastlín spravidla jedným smerom.

Strnisko je najdôležitejším zdrojom infekcie pre porasty v budúcom roku, pretože huba časť svojho vývoja prežíva v saprofytickej forme na odumretých zvyškoch rastlín. Konídiá, ktorými sa patogén šíri zo zvyškov rastlín, začína neskôr vytvárať i na napadnutých rastlinách už koncom marca a začiatkom apríla, pri vlhkom a chladnejšom počasí. Konídiami sa rozširuje medzi rastlinami, avšak relatívne v obmedzenom rozsahu, preto je choroba typická ohniskovým výskytom. Huba sporuluje v rozmedzí teplôt 5 – 15 °C, optimum je 10 °C. Rozvoj ochorenia podporuje monokultúrne pestovanie obilnín, veľmi hlboká sejba, skorý výsev a náchylnosť odrody. Častejší výskyt choroby možno očakávať na ťažkých pôdach a pri vysokej rotácii obilnín. Priama škodlivosť choroby spočíva v redukcii úrody (30 – 70 %), v sťažení zberu a vo zvýšenom podiele zadiny. Pri poľahnutí porastu je už aj tak znížená úroda často znehodnotená klíčením zrna, prerastaním saprofytickými hubami (vyššia vlhkosť v blízkosti povrchu pôdy), alebo klesnutím klasov pod úroveň strniska (žacej lišty kombajnu).

 

Nepravý steblolam (Rhizoctonia cerealis)

Nepravý steblolam (koreňomorka) sa objavuje v rovnakom čase a s podobnými symptómami ako pravý steblolam. Morfológia škvrny je podobná, vrátane tmavšej obruby. Základným rozdielom v symptomatike je tvorba nepravých sklerócií v strede škvrny. Tie sa na steble tvoria neskôr a vytvárajú dojem rozpraskanej škvrny, tvorbou akoby šupiniek v jej svetlejšom strede. Na rozdiel od pravého steblolamu koreňomorka napáda aj korene, ktoré rozrušuje podobne ako černenie päty stebla. Ochranné opatrenia sú obdobné ako pri pravom steblolame. 

 

 

Fuzariózy bázy stebla (Fusarium F. culmorum, F. avenaceum, F. graminearumMicrodochium nivale)

Fuzariózy nie sú primárne viazané a špecializované iba na bázu stebla. V súčasnosti pestovateľov zaujíma skôr fuzarióza klasov, ktorá je v poraste nápadnejšia. Fuzarióza bázy stebla je jednou z foriem fuzarióz obilnín a môže priamo alebo nepriamo súvisieť aj s fuzariózou klasu.

V období odnožovania sa fuzarióza prejavuje hnednutím listových pošiev, niekedy nekrotizujú aj bázy odnoží. Postupne, počas rastu a formovania stebiel sú na báze stebla dobre pozorovateľné rovnomerne hnedé až tmavé škvrny. Veľmi často sa tieto charakteristické hnedé škvrny tvoria v mieste uzlov stebla – nodusov. Pri postupujúcej infekcii fuzáriá narúšajú funkciu a stabilitu sklerenchymatických pletív a cievneho systému, v dôsledku čoho klasy predčasne dozrievajú a dochádza k hluchosti alebo k zbeleniu klasov. Otázky epidemiológie a zdrojov infekcie sú podobné ako pri steblolame.

 

 

Možnosti omylov a zámeny symptómov

Najčastejšie zamieňaným symptómom je bieloklasosť, ktorá je najmarkantnejším príznakom, ktorý pestovateľa upúta pri vstupe do porastu. V tomto štádiu vývoja porastu je však na akúkoľvek ochranu neskoro a zbelené klasy sú iba dovŕšením diela skazy. V praxi je momentálne bohato pertraktovaná problematika fuzárií, preto sa možno často stretnúť s automatickým označením každého zbeleného klasu ako fuzariózneho. Pre choroby bázy stebla je charakteristické zbelenie celého stebla a na klase sa netvorí oranžová sporulácia ako pri fuzarióze klasu.

Pri bieloklasosti spôsobenej živočíšnymi škodcami (napr. zelenuška žltopása) je poškodené, resp. zbelené celé steblo (alebo jeho časť) a celý klas, na ktorom nie je prítomná sporulácia fuzárií. Navyše sa klas dá z hornej tretiny rastliny vytiahnuť aj s časťou stebla. Pri poškodení strapkami sú zbelené (vycicané) jednotlivé klásky, kde sa vyskytujú jedince strapiek a chýba oranžová sporulácia fuzárií.

V praxi sa niekedy vyskytuje aj fyziologické zbelenie kláskov, ktoré sa podobá na fuzariózu kláskov alebo poškodenie strapkami, avšak nijaké symptómy sporulácie ani prítomnosť patogénov alebo škodcov nebýva zistená. 

Steblolam tvorí na báze stebla buď medailónkovité, alebo niekedy aj difúzne hnedé škvrny, ktoré sa vyznačujú tvorbou sivého mycélia vo vnútri stebla v hraniciach škvŕn. Pri černení bázy stebla dochádza k nekróze koreňov a k ich čiernemu sfarbeniu. Pri fuzarióze bázy stebla (Fusarium spp.) sú škvrny podobne hnedej farby, bez výraznejšieho tvaru alebo obruby, ale sivé mycélium sa vo vnútri stonky netvorí tak, ako pri steblolame. Bázu stebla môžu napadnúť aj huby z rodu Rhizoctonia (nepravý steblolam), ktoré v centre hnedých škvŕn tvoria tmavé drobné bodky – skleróciá.

V období odnožovania sa však symptómy veľmi podobajú a jednotlivých pôvodcov nedokáže odlíšiť často ani skúsené oko. Preto sa v tomto období pri skúmaní prahu škodlivosti vyhodnocujú iba choroby bázy stebla ako celok – so symptomaticky jednotným obrazom – hnedými škvrnami na pošvách listov príp. bázy stebla. 

 

 

Preventívna ochrana

Choroby bázy stebla predstavujú aj v súčasnosti vážne riziko, ktorému je najlepšie predchádzať preventívne. Z hľadiska ochrany a prevencie je nutné dodržiavať nasledovné zásady:

• Najúčinnejším a najosvedčenejším opatrením je správne striedanie plodín, aby sa obilniny na tú istú parcelu dostali až po niekoľkých rokoch (min 3-5). Toto pravidlo zvlášť platí pre bezorbové technológie.
• Pri voľbe výsevku nie je žiaduce porasty prehusťovať, nakoľko prehustené porasty dlhšie udržujú vhodnú mikroklímu pre vznik infekcie.
• V lokalitách s častým výskytom choroby je vhodné používať odolné odrody proti poliehaniu vôbec.
• Harmonická výživa, vrátane použitia morforegulátorov je vhodným opatrením na elimináciu škodlivosti chorôb a aj fyziologického poliehania. Pri jednostrannom a nevyváženom hnojení dusíkom dochádza k zvýšeniu náchylnosti na hubové choroby vrátane chorôb bázy stebla.

 

 

Chemická ochrana

Na jar je prevencia samozrejme už len v rovine teoretických úvah. Ak sa problém vyskytuje reálne na poli, k dispozícii je už len fungicídne riešenie. To býva aktuálne najmä v lokalitách s častým výskytom choroby alebo pri vysokom zastúpení obilnín v osevných postupoch. Zoznam a rozsah použitia foliárnych fungicídov proti chorobám bázy stebla je publikovaný v zozname autorizovaných prípravkov, kde je uvedená pomerne široká paleta účinných prípravkov. Fungicídy majú proti týmto chorobám iba čiastočný účinok, najmä kvôli bohatému spektru patogénov, proti ktorým parciálne neúčinkujú rovnako. V prípade fungicídneho zásahu je najdôležitejší termín ošetrenia – rastová fáza koniec odnožovania, najneskôr začiatok steblovania (T0 – T1). V neskorších fázach má aplikácia už len minimálny význam a na rozsah napadnutia nemá väčší dosah. Aplikácii fungicídov by však mala predchádzať prehliadka porastu a zhodnotenie skutočného rozsahu napadnutia. Za prah škodlivosti  (a aj ekonomickej efektivity fungicídneho ošetrenia) sa vo všeobecnosti považuje 25 % napadnutých rastlín – so začínajúcimi symptómami, zistenými vo fáze koniec odnožovania.

 

 

Autor: doc. Ing. Kamil Hudec, PhD., SPU v Nitre

Foto: autor článku