Pohánka obyčajná

K znovu vyhľadávaným „extenzívnym“ obilninám patrí pohánka obyčajná Fagopyrum esculentum Moench. Obilninou je, pretože svojou nažkou poskytuje múku, vyhľadávanou sa stáva pre svoje cenné účinky na zdravie spotrebiteľa a „extenzívnou“, pretože na skutočne extenzívne podmienky reaguje citlivo. Ide o mnohorakým spôsobom využiteľnú potravinu, krmivo, krmovinu, ale tiež liečivú a medonosnú plodinu. Všetkého veľa ale škodí, čo pri pohánke platí ako pre človeka, tak aj pre zvieratá. Za pôvodnú domovinu pohánky sa považujú oblasti blízko Himalájí v Strednej Ázii, k nám sa dostala na sklonku stredoveku či začiatkom novoveku, prípadne podľa pravdepodobnejšej verzie o niekoľko storočí skôr počas tatárskych nájazdov.

 

Cudzoopelivá a fotoperiodicky indeterminantná pohánka obyčajná, podobne ako samoopelivá pohánka tatárska Fagopyrum tataricum (L.) Gaertn. (druh s vyšším obsahom rutínu, ale nižšou výživovou hodnotou, vyskytuje sa ako burina v porastoch p. obyčajnej), patrí k čeľadi stavikrovitých, ku ktorej u nás patrí niekoľko bežne vyskytujúcich sa burín. Z botanického hľadiska pohánka nie je obilninou, presnejším je teda označenie pseudo-obilnina (paraobilnina). Pohánka obyčajná je 0,40 – 1,30 m nízka až stredne vysoká jednoročná rastlina so vzpriamenou, málo vetvenou až vetvenou byľou (p. tatárska: 0,30 – 1,0 m, viac vetvená); byľ je dutá, lysá, červenkastá až fialovobordová; listy srdcovité, na rube lesklé, fialovobordové, čepele zvyčajne rovnako dlhé ako široké (p. tatárska: čepele častejšie dlhšie ako široké, viac šípovité); kvety dvojtvaré, v úžľabných súkvetiach, päťpočetné, okvetie biele, ružovkasté až červenkasté (p. tatárska: kvety menšie, jednotvaré, neatraktívne pre hmyz, opelenie ešte v uzavretom kvete, okvetie zelenkasté); koreň kolovitý, mierne rozložitý, plytký; plodom je trojhranná hnedá až hnedočierna nažka, hrany plodov po celej dĺžke hladké, celokrajné (p. tatárska: hrany plodov hlavne v spodnej polovici vrúbkované až nepravidelne zubovité), plody ± 2 krát dlhšie ako zaschnuté okvetie (p. tatárska: plody ± 3 – 4 krát dlhšie ako zaschnuté okvetie).

 

 

Pohánka je plodinou stredne ťažkých (hlinitých až piesočnato-hlinitých pôd, kde poskytuje úrodu nažiek 1,5 – 3,0 t.ha^-1, resp. úrodu zelenej hmoty 10 – 12 t.ha^-1) až ľahších pôd (hlinitopiesočnatých pôd s úrodou nažiek 0,5 – 2 t.ha^-1 a zelenej hmoty 5 – 8 t.ha^-1), kde ju možno pestovať na rôznych pôdnych typoch. I keď sú v suchších oblastiach úrodovo istejšie pôdy stredne ťažké až ťažké, pohánka nepatrí na extrémne ťažké tzv. minútové ílovité pôdy, ani na ľahké piesočnaté pôdy až viate piesky. Je zrejmé, že pohánka pri transpiračnom koeficiente 500 – 700 spotrebuje značné množstvo vody. Viac znáša kyslé ako silno vápenaté pôdy, najvhodnejšia pôdna reakcia je slabo kyslá až neutrálna (pH 5,6 – 7,2).  Úrodou 1 tony nažiek a príslušného množstva byle spotrebuje 27 kg N, 10 kg P₂O₅ a 24 kg K₂O, vzhľadom na nízku úrodu sa tak pohánka nepovažuje za plodinu na živiny príliš náročnú. Dávky živín musia zohľadniť pôdnu zásobu, rozsah aplikovaných dávok je preto veľmi široký. Nadmerná výživa dusíkom spôsobuje  prebujnený rast a nízku tvorbu nažiek, podobným efektom sa prejavuje aj zaradenie pohánky v prvej trati po hnojení maštaľným hnojom, čomu sa pestovateľ potrebuje vyhnúť. Dávka dusíka sa zvyčajne delí (2/3 pri predsejbovej príprave pôdy a 1/3 pred kvitnutím), fosfor a draslík sa aplikujú na jeseň alebo k predplodine. Pokiaľ sa pohánka vyseje ako náhradný osev po zle prezimujúcom poraste, je potrebné brať do úvahy živiny už aplikované, ktoré pohánka dokáže zužitkovať. Pri sejbe do strniska poskytne úrodu 3 – 4 t zelenej hmoty ha^-1.

Vzhľadom na krátku vegetáciu (trvajúcu 70 – 90 dní) a ďalšie osobitosti (najmä teplomilnosť) je pohánka vhodná tak pre náhradný osev, ako aj medziplodinu. Zvýšená pozornosť sa preto musí prípadne venovať aj otázke obsahu rezíduí herbicídov v pôde. Keďže pohánka je citlivá na mráz (p. tatárska má vyššiu chladuvzdornosť), vysieva sa v druhej polovici mája až v polovici júla. Pokiaľ sa pestuje ako hlavná plodina, podľa podmienok je možný výsev už od polovice apríla. Pre klíčenie potrebuje minimálnu teplotu pôdy 7 – 8 °C, optimálnu 10 – 12 °C, pre samotný rast je ideálnych 14 – 25 °C. Suma aktívnych teplôt za vegetáciu je nízka, 1000 – 1200 °C. Pohánka sa seje 20 – 50 mm hlboko, podľa pôdno-klimatických podmienok (optimálne do 30 – 40 mm, hlbšie za sucha a na ľahšej pôde). Pri plytšej sejbe sa vytvára plytšia koreňová sústava a väčšie škody spôsobuje aj vtáctvo. Pokiaľ sa porast pohánky zakladá pre zber nažiek, vhodná je vzdialenosť riadkov 0,25 m a je potrebné dosiahnuť hustotu 250 rastlín m². Pri poraste zberanom na zeleno sa vysieva pri vzdialenosti riadkov 0,125 m, s cieľom dosiahnuť hustotu 350 rastlín m². Pri širších medziriadkoch sú rastliny pevnejšie, odolnejšie voči políhaniu, viac sa rozkonárujú a nažky majú vyššiu hmotnosť. Pri množení osiva sú preto pre pohánku vhodnejšie ešte širšie medziriadky, ako sme uviedli vyššie. Výsevok sa mierne zvyšuje pri neskoršom termíne sejby, po horších predplodinách, v suchších oblastiach a za nepriaznivejších podmienok.

 

 

Pri navodení čo najpriaznivejších podmienok pre klíčenie osiva pohánka nevyžaduje hlboké obrábanie, avšak drobnohrudkovitú štruktúru a uľahnuté osivové lôžko vyžaduje. Porast sa po sejbe môže ošetriť, prípadne kultivovať, pričom je potrebné zabrániť tvorbe pôdneho prísušku a likvidovať buriny. Ak agrotechnika ušetrila vlahu a vytvorila priaznivé podmienky, porast pohánky dosiahne kvitnutie v priebehu mesiaca. Samotné kvitnutie je vleklé (jún, júl – august), dobrá úroda nažiek vyžaduje opelenie hmyzom. Je preto vhodné zabezpečiť prítomnosť včiel, ktoré z porastu pohánky získajú približne 60 kg medu z hektáru, najmä však zaistia úrodu nažiek. Je výhodou že zhruba mesiac po sejbe sa pohánka dá zberať aj na zeleno, nevyznačuje sa však vysokou krmovinárskou kvalitou. V minulosti to bolo aj jedným z dôvodov pestovania pohánky hlavne v miešankách, najmä s horčicami alebo vikami. Skrmovať pohánku na zeleno vyžaduje návyk zvierat, preto aj nábeh miešaním s chutnejším krmivom. Podobná opatrnosť sa vyžaduje aj pri skrmovaní nelúpaných nažiek, čo pri niektorých zvieratách vyvoláva ochorenie zvané fagopyrizmus s možnými letálnymi dôsledkami.

Pohánku je možné kosiť dlhšie, nedrevnatie, avšak horšie  usychá. Vhodná na seno nie je, no v zmesi s inými krmovinami sa môže silážovať. Kvitne odspodu nahor a podobne ako je vleklým samotné kvitnutie, tak rozvleklým je aj dozrievanie, dozreté nažky podliehajú vydrveniu. Pre lúpanie pohánky je dôležité, aby nažky mali vyrovnanú veľkosť, čo vyžaduje dobre založený porast, ako aj správne časovaný zber. Termín zberu sa určuje podľa zafarbenia nažiek, ktoré majú byť na 75 – 80 % tmavohnedej farby, kedy je 2/3 nažiek už zrelých, prípadne sa pohánka desikuje niekoľko dní pred dozretím nažiek stredných vetiev. Pohánka sa zberá pri zníženej pracovnej rýchlosti kombajnu, pri znížení otáčok mlátiaceho ústrojenstva a zväčšení vstupnej a výstupnej medzery atď. Pohánka sa môže zberať tiež dvojfázovo, kedy sa niekoľko dní pred samotným výmlatom porast iba pokosí a nechá vyschnúť, čo síce vyžaduje niekoľko dní suchého počasia, ale je vhodnejšie pri potravinársky využitej úrode. Pozberaná pohánka sa predčistí a najmä nerovnomerne dozreté nažky je potrebné opatrne dosušiť, pretože sa ľahko znehodnotia. Suší sa chladným vzduchom, nažky sú dobre skladovateľné pri vlhkosti dosušenej pod 13 %.

 

 

Z hľadiska ochrany rastlín sa na pohánke vyskytujú  niektoré ochorenia nadzemných častí či koreňa, a to najmä hubového (antraknóza, cerkosporióza, fuzarióza, fytoftóra, hrdza, múčnatky, peronospóra, pleseň biela, pleseň sivá, sneť…), ale tiež vírusového pôvodu. Hlavne pri opakovanom pestovaní je vhodné osivo namoriť. Zo živočíšnych škodcov sa môžu škodlivo prejaviť háďatká, siatice, rôzne húsenice, vošky, strapky, skočky či iný hmyz. Z hľadiska ochrany voči burinám sa uplatňuje najmä dôsledná agrotechnika a kultivácia porastov. Použitie herbicídov v pohánke nie je dostatočne preštudované a traduje sa, že samotná pohánka je prírodným herbicídom. Určité alellopatické pôsobenie výluhu pohánky na niektoré druhy burín sa už potvrdilo, táto účinnosť je viazaná na vlhké a teplé počasie. Ak najmä suché podmienky brzdia rýchly vývin porastu, bez mechanickej kultivácie sa pohánka veľmi rýchlo zaburiní.

 

Autor: Ing. Š. Tóth, PhD., VÚAe Michalovce