Fosfor patrí medzi najmenej mobilné živiny v pôde a jeho dostupnosť pre rastliny je často limitujúcim úrodotvorným faktorom, aj keď pôdne rozbory vykazujú jeho dostatočný obsah. Výskumy publikované v roku 2025 potvrdzujú, že rozhodujúci nie je celkový obsah fosforu v pôde, ale jeho chemická forma, väzba na pôdne častice a schopnosť rastlín fosfor aktívne uvoľňovať a prijímať.
V minerálnych pôdach je viac ako 70 – 90 % fosforu viazaného v nerozpustných formách. V kyslých pôdach je fosfor fixovaný najmä na oxidy železa a hliníka, zatiaľ čo v neutrálnych až zásaditých pôdach dominuje väzba na vápnik. Pri pH pod 5,5 alebo nad 7,5 sa prístupnosť fosforu výrazne znižuje, pričom maximálna dostupnosť sa dosahuje približne v rozmedzí pH 6,0 – 6,8.
Poľné experimenty ukazujú, že koreňový systém zohráva zásadnú úlohu pri získavaní fosforu. Odrody s vyššou hustotou jemných koreňov, dlhšími koreňovými vláskami a schopnosťou exudovať organické kyseliny dokážu zvýšiť príjem fosforu o 20 – 40 % v porovnaní s genotypmi so slabšou koreňovou architektúrou pri rovnakom obsahu P v pôde. Pri obilninách a kukurici sa tento rozdiel prejavuje najmä v skorých fázach rastu, keď je fosfor kritický pre zakoreňovanie a tvorbu odnoží.
Významnú úlohu zohrávajú aj pôdne mikroorganizmy. Mykorhízne huby dokážu rozšíriť absorpčnú zónu koreňov až niekoľkonásobne a v podmienkach nízkej dostupnosti fosforu zvýšiť jeho príjem rastlinami o 30 – 60 %. Výskumy zároveň potvrdzujú, že dlhodobé nadmerné hnojenie fosforom mykorhíznu symbiózu oslabuje, čo znižuje prirodzenú schopnosť porastov hospodáriť s touto živinou.
Z hľadiska hnojenia sa potvrdzuje, že pásová alebo lokalizovaná aplikácia fosforu je výrazne efektívnejšia než plošné rozhadzovanie. Poľné pokusy preukázali, že umiestnenie fosforu do pásu v blízkosti koreňovej zóny zvyšuje jeho využiteľnosť o 10 – 25 % a umožňuje znížiť aplikačné dávky bez negatívneho vplyvu na počiatočný rast plodín. Tento efekt je výrazný najmä v chladných pôdach na jar, kde je difúzia fosforu obmedzená.
Novšie výskumy sa venujú aj úlohe organických látok v zlepšovaní prístupnosti fosforu. Aplikácia humínových a fulvových kyselín dokázala v poľných pokusoch zvýšiť príjem fosforu rastlinami o 15 – 30 % najmä v pôdach s vysokou fixačnou schopnosťou. Mechanizmom je chelatácia katiónov viažucich fosfor a aktivácia koreňovej exudácie.
Pre agronomickú prax z toho vyplýva, že zlepšenie hospodárenia s fosforom nemožno riešiť len zvyšovaním dávok hnojív. Kľúčová je kombinácia správneho pH pôdy, cielenej aplikácie hnojív, podpory koreňového systému a udržiavania aktívnej pôdnej biológie. V podmienkach rastúcich cien fosforečných hnojív a tlaku na ochranu životného prostredia sa efektívne využitie pôdnych zásob fosforu stáva jedným z rozhodujúcich faktorov ekonomiky rastlinnej výroby.
Zdroj: European Journal of Agronomy; súhrn poľných a laboratórnych štúdií o prístupnosti fosforu pre rastliny (2024–2025)
